Významné miesto na výstave Kultúra bez komentára patrí Divadlu Stoka. FOTO SME - PAVOL MAJER
Ich múzou bola otvorenosť priestoru, dovtedy nepoznaná dimenzia s filozofickou i estetickou slobodou, ktorú do našej kultúry a umenia priniesli deväťdesiate roky. „Tie sú tak diametrálne odlišné od toho, čo tu predtým bolo, že sme cítili potrebu vo vizuálnej podobe sprístupniť to, čo sa nejakým spôsobom reflektuje v recenziách, analýzach či esejach.“
Na zodpovedanie otázky, aká je esencia slovenskej kultúry, si autori projektu zvolili unikátny prístup - nezamerali sa na jedno médium, ale pripravili multikultúrnu expozíciu, kde sú „súvislosti medzi jednotlivými druhmi umenia hmotne uchopiteľné“. Ich ambíciou nebolo širšie mapovanie kultúry a umenia, hodnotové hierarchizovanie ani komentovanie, ale ponúknuť charakteristiku cesty od marketingových polôh kultúry až po jej duchovnú nepodmienenosť. Podľa Maceka je to výstava bez komentára, ale so stanoviskom.
Táto cesta rozprávania od kultúrneho priemyslu až po absolútnu abstrakciu sa dosť nečakane začína vstupom do interiéru Bojnického zámku, medzi dobové diela umeleckých remesiel či pálffyovských portrétov z predošlých storočí. Viliam Sýkora: „Práve Bojnice sú príkladom marketingovej polohy kultúry, kde sa v historických kulisách od roku 1994 koná obľúbený festival strašidiel. Moderný duch tohto podujatia, sprevádzaného napríklad aj veľkoplošným videom, zdvojnásobil návštevnosť zámku.“ Efektné a spektakulárne javy pritiahnu diváka aj k spoznávaniu toho, k čomu by sa inak nedostal. „Netreba čakať, že história, pamiatka si návštevníka zavolá sama, treba jej aj takto pomôcť.“
Kritérium pri výbere subjektov nevšednej výstavy bolo jasné - museli to byť tvorcovia či umelecké činy, ktoré na zvolenej ceste od prvoplánového, fyzického vnímania kultúry až po záverečnú čistú duchovnosť predstavovali charakteristické stupienky. „Napríklad pri divadle sme hľadali taký prejav, ktorý je vyabstrahovaný až k metafore a znaku, a z tohto pohľadu sa nám zdala ideálnym reprezentantom bratislavská Stoka,“ pokračuje Václav Macek. „Podobne príťažlivý sa mi v duchu koncepcie od figuratívnosti k abstrakcii (a nie na základe teoretizovania o tom, kto je lepší) zdal výtvarník Rudo Sikora so svojimi hrobmi.“
Návštevník postupujúci príťažlivou inštaláciou si na ceste k abstrakcii čoraz viac uvedomuje jednotlivé prechody, z ďalších spomeňme napríklad tvorbu fotografa Jozefa Švolíka, výtvarníkov Evy Farkašovej, Karola Barona a Ladislava Čarného či Šulíkov film Záhrada. Práve zaradenie artefaktov z rôznych druhov umenia vedľa seba, v doteraz nepoznaných kontextoch, odhaľuje nové imaginatívne roviny.
Podobne, ako je prekvapujúci vstup, tak aj na záver čaká návštevníka nečakaný dodatok - po výstupe zo záverečného sveta abstrakcie vidí na chladnej chodbe, už mimo koncízneho výstavného priestoru, maketu monštruóznej budovy nového Slovenského národného divadla, dokumenty o podivnom toku peňazí na nerealizovaný film Jánošík či povestné busty „zaslúžilých Slovákov“. Už ich neštandardné vystavenie ako depozit pomenúva význam i osud týchto diel. „Aj to je svet kultúry deväťdesiatych rokov, no je to svet mimo toho, čo sme chceli vyjadriť. Nám šlo o svojbytnú prehliadku potenciálu dobrého kumštu, na ktorý sme hrdí,“ dodáva Václav Macek.
ALEXANDER BALOGH
