to zvlášť nezaujímalo. No vzhľadom na to, že spôsob komunikácie s voličmi sa stáva významnejším ako obsah, sú aj vystúpenia špičkových kandidátov na verejnosti predmetom odbornej kritiky.

Divadelný kritik Peter Kümmel si vzal napríklad na mušku štyroch „štátnych hercov“, ako vo svojom článku v týždenníku Die Zeit nazval Schrödera, Stoibera, Westerwelleho a Fischera.

Súčasný kancelár, o ktorom sa tvrdí, že je stelesnením relaxu, má vraj príznaky „kompulzívneho kľuďasa“: „Počas prvého televízneho súboja so Stoiberom pôsobila jeho hypnotizujúca minimálna gestikulácia groteskne. Vyzeral ako obrnený hradný pán, ktorý sa z cimburia svojho zámku díva na nepriateľa, aby ho zabil odhodlaným pohľadom.“

Kümmel zároveň zdôrazňuje, že tento minimalistický štýl je na mítingoch s voličmi, naopak, veľmi účinný: tam je „perfektným stelesnením muža činu, ktorý zo seba na scéne nikdy nevydá všetko, aby vyvolal dojem, že si šetrí sily na to podstatné – na vládnutie“. Schröder by sa preto hodil na historické hry alebo vo svojich slabých chvíľkach na rutinovaného zabávača.

Prísne meradlo divadelného kritika zasiahlo aj Stoibera: „Jeho vynútený úsmev, láska k číslam a napomínajúci tón prezrádzajú, že tu ide o askétu, ktorý má rád bolesť a poriadok.“ V divadle by preto mohol hrať vyššie šarže – primára, riaditeľa školy, prokurátora, ktoré sa opájajú poriadkom.

Kandidát liberálov Westerwelle, o ktorého súkromnom živote sa nič nevie, žije permanentne „v posilňovni zvanej politika“. Je však príliš spätý s jej štruktúrami, a preto by nebol dobrým pozitívnym hrdinom. Kedysi by ho nasadzovali do úloh mladých ráznych dôstojníkov.

A akú rolu by mohol prevziať Fischer? Celú škálu: „Jeho tvár je ozajstná divadelná scéna, otriasajúca inscenácia výrazu I am deeply concerned.“