Utorňajší koncert osobností na bratislavskom Hlavnom námestí, ktorý dnes večer odvysiela televízia Markíza, bol vyvrcholením aktivít občianskeho združenia Gemma ‘93. Jeho snahou bolo upútať pozornosť občanov na parlamentné voľby. A presvedčiť ich, že voliť treba.
Vyvrcholením ich aktivity bola podpora umelcov a osobností, ktorí ovplyvňujú občanov, aby nezostávali pasívni. Umenie a politika sa však asi len výnimočne môžu stretnúť na spoločnej akcii. Koncert moderovali Štefan Skrúcaný a Miro Noga. „Zdravíme priateľov vrcholového alkoholizmu,“ nezdržal sa už v prvých chvíľach Skrúcaný svojho povestne jednostranného humoru. Vstupy tejto dvojice boli nevydarenými pokusmi o vtipné glosy skĺbené s kúskom agitačnej vážnosti a občas aj s perlou ľudskej múdrosti zasadenou kdesi naboku. Väčšina obecenstva však tentoraz nepatrila k nadšeným divákom ich televíznych programov a vlna nevôle prebehla námestím aj pri vystúpení Rasťa Piška, ktorý imitujúc Majstra N škriekal z pódia: Tááák, déééti móóje ospróóstenéé, pôjdete voliť? Pôjdete? Detičky osprostené?
Vystúpenie Kataríny Hasprovej bolo konfekčne konvenčné, muzikálové.
Peter Lipa síce trochu zdvihol náladu, ale text piesne, ktorý mu napísal Milan Markovič, bol plný ťažkopádnych klišé a moralít typu: „Prečo mi nepotvrdí nikto z povolaných, že právo, česť, či pravda, to nie sú len slová z kníh…“
Vystúpenia spevákov prerušovali moderátori a blok, v ktorom sa rôzne osobnosti kultúry oslovovali z plátna nad pódiom potenciálnych voličov. Hovorili o tom, že pôjdu voliť. A tak vieme, že voliť pôjde určite aj slovenský Sokrates Ladislav Chudík, slovenská dobrá duša Katarína Kolníková, pre ktorú je volenie „svätou povinnosťou“, Marián Zednikovič, pre ktorého je zase „povinnosťou psov“, Boris Farkaš, pre ktorého len čisto povinnosťou bez prívlastku, aj Anna Šišková, ktorej dcéra je dojatá z toho, že bude prvýkrát voliť.
Lucia Šoralová a jej pesničky boli len vatou bez výrazu a príliš pripomínali socialistický pop, ktorý v našej krajine stále nie a nie vyhynúť.
Keď mal silvestrovský projekt k Miléniu 2000 J. M. Jarre, obklopovala ho pravdepodobne rovnaká aura intenzívneho očakávania, aká vždy obklopuje Mariána Vargu, keď hrá naživo. Jeho vystúpenie pripomenulo slogan hudba je čokoláda pre uši a predsa len prelomilo nemastnosť-neslanosť predvolebného koncertu, ktorý sa snažil skĺbiť komerčné s umeleckým a angažovaným. V súvislosti s voľbami však asi nič „čokoládové“ neočakávame. Ale voliť pôjdeme. Napriek tomu. Však, detičky osprostené?
