Režim v Bielorusku sa označuje za poslednú diktatúru v Európe.

Dnes sa schyľuje k novým prezidentským voľbám. Budú v septembri. A tak bez stôp miznú ľudia, ktorí nesúhlasia s lukašenkovým režimom. Zvláštnosťou nie je ani to, že kroky všetkých cudzincov, ktorí prekročia hranice tejto krajiny, sú pod drobnohľadom bieloruskej KGB. Od čias socializmu sa nezmenila, funguje stále rovnako. Práve jej sa nepáčilo tamojšie pôsobenie českého novinára Michala Plavca. Prvý raz sa do Bieloruska dostal v roku 1999 a odvtedy tam chodil pravidelne. Najprv ako novinár, potom dostal ponuku, aby sa podieľal na koordinácii činnosti minskej kancelárie českého humanitárneho združenia Člověk v tísni.

V apríli tohto roku ho z Bieloruska za asistencie KGB a ruských televíznych kamier vyhostili.

Prečo vás z Bieloruska vyhostili?

To ja neviem. Na to je lepšie sa spýtať KGB. V ich oficiálnom vyjadrení to bolo zdôvodnené tým, že som bol na inej adrese, ako som bol zaregistrovaný. Ako som sa neskôr dozvedel zo správ, bolo to vraj preto, že som tam koordinoval činnosť neregistrovanej zahraničnej organizácie a že som sa zúčastňoval demonštrácií, ktoré boli sprevádzané masovým neporiadkom.

Ako také vyhostenie prebieha?

Ráno mi príslušníci štátnej bezpečnosti KGB vtrhli do bytu aj so štábom ruskej televízie, ktorá od začiatku všetko natáčala. Bol som práve vo vani. Myslel som, že je to môj známy, tak som vybehol len omotaný uterákom. Oni si však mysleli, že tam skrývam zbraň. Dali mi podpísať akési papiere, a keď som to nechcel urobiť, nechali mi asi päť minút, aby som sa pobalil, a odviezli ma na ústredie KGB.

Aké papiere to boli?

Na prvý pohľad veľmi neškodné. Keď som však videl, s akým nátlakom ma do podpísania nútia, povedal som si, že niečo nie je v poriadku. Žiadal som stretnutie s advokátom, právnikom alebo s niekým z českej ambasády. S právnikom sa mi nedovolili stretnúť a previezli ma do vyšetrovacej miestnosti v hlavnej budove KGB. Keď som to odmietal podpísať aj tam, dovolili mi stretnúť sa s českým chargé d‘affairs. Po prečítaní dokumentov mi odporučil, aby som nič nepodpisoval, len na druhú stranu jednej z tých listín napísal vyjadrenie, že mi nepovolili stretnutie s právnikom, takže odmietam podpísať, lebo sa nevyznám v bieloruských zákonoch.

Čo nasledovalo?

Potom sa riešilo už len to, akým spôsobom ma vyhostia. Okamžite ma eskortovali na letisko, kde sme čakali v akejsi kancelárii asi hodinu. Neustále ma strážili. Potom ma posadili do lietadla do Varšavy.

Ako sa príslušníci KGB správali?

Pracujú tam veľmi chytrí ľudia, v KGB nikdy nepracovali hlupáci. Dokonca by som povedal, že to bolo veľmi korektné, až na ten začiatok, keď mi vtrhli do bytu s ruským televíznym štábom.

Ruskí reportéri chceli z toho urobiť väčšiu reportáž?

Aj to urobili a dokonca sa to dva razy vysielalo. Prvý raz v skrátenej verzii, druhý raz, o dva dni, rozšírené. Tí, čo to videli, hovorili, že to bola „veľmi dobre“ urobená propaganda. Hlavný propagandista ruskej televízie sa o mne vyjadril asi takto: ‘Čo tu vlastne robil tento človek, tento nímand, ktorý nedbá na pravidlá, poriadok?‘ Šli tým ale sami proti sebe. Ak som tam predsa nič nerobil a bol pre nich taký nímand, prečo by za mnou chodili aj s televíznym štábom?

Je bieloruská KGB tá istá, ako bola za komunistického Sovietskeho zväzu?

Bielorusko je posledná krajina bývalého Sovietskeho zväzu, kde sa KGB stále volá KGB. Pritom aj v ostatných bývalých štátoch ZSSR praktiky štátnych policajných služieb ostali rovnaké, ale sa premenovali.

Pracujú tajne, alebo sa za svoju činnosť „nehanbia“?

Samozrejme, že ľudia o ich existencii vedia. Nie sú ale takí aktívni ako ostatné represívne zložky v štáte, ako polícia. V poslednom čase sa zaoberajú tým, že lovia špiónov.

V rámci nadácie Člověk v tísni ste pôsobili v Bielorusku sám, alebo ste tam boli viacerí?

Pomáhal mi jeden Bielorus, ináč som tam bol sám.

V čom spočívala vaša činnosť?

Na základe našich skúseností z transformácie v Českej republike sme organizovali výukové pobyty pre bieloruských novinárov, politikov, sudcov, ekonómov o tom, ako sa možno vyhnúť chybám pri budovaní demokracie. Okrem toho sme pomohli bieloruským opozičným politikom nakontaktovať sa na českými politikov. Veľkou takouto akciou bola návšteva predstaviteľov bieloruskej opozície v decembri minulého roka u prezidenta Václava Havla.

V Bielorusku ste pôsobili približne dva roky. Museli teda o vás vedieť už dávno. Robili vám počas toho obdobia nejaké problémy?

Keď je tam niekto cudzinec a navyše ešte aj dlhší čas, okamžite sa ocitne pod dohľadom tajných služieb. Je úplne bežné, že mu odpočúvajú telefonáty a neustále ho sledujú.

Ako by ste charakterizovali tamojší režim?

Je to autoritársky režim, ktorý má veľmi blízko k diktatúre. Lukašenko sa bežne označuje ako posledný európsky diktátor.

Ako sa táto diktatúra prejavuje?

Obrovským tlakom na všetky opozičné štruktúry. Strach je jedným zo synoným bežného života v Bielorusku. Sú úplne normálne vlúpania do kancelárií nevládnych organizácií, kde miznú len počítačové harddisky. Nič iné. Zaujímajú ich najmä mená ľudí, ktorí sa chcú podieľať napríklad na monitorovaní nastávajúcich prezidentských volieb ako nezávislí pozorovatelia. Potom sa im priamo vyhrážajú.

Ako?

Ľudia, ktorí sú aktívni v opozičnom hnutí, sú diskriminovaní napríklad tak, že im hrozí, že prídu o prácu, študenti môžu byť vylúčení z internátu. Pre mnohých pritom vylúčenie z internátu znamená koniec štúdia na vysokej škole. Vedia to ale zaranžovať aj tak, že vysokoškolák, ktorý študoval štyri roky na samé jednotky, odrazu prepadáva, takže ho zo školy vylúčia.

Sú v Bielorusku aj politickí väzni, tzv. väzni svedomia?

Na prvý pohľad sa zdá, že nie sú. Tí, ktorí boli, alebo ešte stále sú vo väzení – napríklad nedávno prepustený bývalý poslanec Kudzinov alebo ešte stále väznený poslanec Klimaf, boli odsúdení pre hospodárske delikty, podobne ako niektorí bývalí ministri. Západné organizácie ich však jednoznačne označujú za väzňov, ktorí boli odsúdení z politických dôvodov.

Aká je nálada medzi bežnými ľuďmi, koho podporujú?

Podľa prieskumov má Lukašenko stále podporu 40 percent obyvateľstva, opoziční prezidentskí kandidáti majú päť, maximálne deväť percent. Pritom ekonomika je tam vo veľmi zlom stave a oni sa stále boja transformácie. Platí: máme málo, ale máme aspoň niečo. Bohužiaľ, veria propagande, že keby sa niečo zmenilo, tak to môže byť už len horšie.

Akou propagandou sú kŕmení?

Je to propaganda o neustálej hrozbe NATO v duchu „musíme sa brániť, musíme brániť svoje hranice“. Lukašenko chcel a možno ešte stále chce postaviť na poľsko-bieloruskú hranicu 300- tisíc mužov spojených rusko-bieloruských síl, ktoré budú hranicu brániť.

Spomínali ste ruskú štátnu televíziu, ktorá sprevádzala vaše prepadnutie. Ako je to so slobodou médií, môžu tam fungovať nezávislé média?

Môžu, ale veľmi ťažko. Je to krajina, kde sú povolené opozičné strany aj nezávislé médiá. No sú pod takým tlakom, že treba mať na to veľkú odvahu.

Akým spôsobom sú tieto médiá obmedzované?

Keď podľa vládnej kliky urobili niečo zlé, môžu dostať dve varovania. Keď sa to stane tretí raz, môžu ich zatvoriť oficiálne.

V Bielorusku vraj miznú ľudia. Ľudia sa strácajú síce všade, tam je však zvláštnosťou, že ide o ľudí z politickej špičky. Ako to je?

Prvý, kto zmizol, bol bývalý minister vnútra Jurij Zacharenka, ktorý neskôr prešiel do radov opozície. Ďalší bol predseda ústrednej volebnej komisie Viktor Hančar, tiež prestúpil k opozícii. Ten zmizol spolu s veľkopodnikateľom Krasovským. Nie je jasné, prečo zmizol aj Krasovský – buď sa v nesprávnom čase nachádzal na nesprávnom mieste, alebo sa ho tiež chceli z nejakých dôvodov zbaviť. Najzvláštnejšie je zmiznutie kameramana ruskej televízie ORT, Dmitrija Zavackého, ktorý sa nejaký čas pohyboval v blízkosti Lukašenka, potom však začal nakrúcať tvrdo protilukašenkovské dokumenty.

Vie sa, kto je za tým?

Na základe niektorých indícií sa potvrdilo, že za zmiznutím Hančara, Krasovského a Zavackého stála skupina pracovníkov ochranných služieb prezidenta, čo je jedna z bieloruských tajných služieb, a tiež jedna zo zvláštnych policajných jednotiek sústredených okolo istého Ignatoviča. O ňom sa predpokladá, že stojí za viacerými vraždami mnohých významných osobností.

Našli sa niektorí zmiznutí?

Za zvláštnych okolností zmizla šéfka Centrálnej bieloruskej banky. Bola dlho nezvestná, a potom sa zrazu veľmi čudne objavila vo Veľkej Británií, kde získala politický azyl.

Dá sa hovoriť o mafii prepojenej na vládne štruktúry?

O štruktúre bieloruskej vládnej moci sa hovorí ako o vertikále, to znamená, že od prezidenta to ide až do najnižších štruktúr štátnej správy. O mafii, ako ju poznáme zo Slovenska či Ruska, sa tu nehovorí. Všetko je to súčasť vládnej vertikály, alebo majú s ňou veľmi dobré kontakty.

Boli ste aj v iných častiach Bieloruska okrem Minska?

Samozrejme.

Ako žijú bežní ľudia?

Všetky oficiálne zverejnené štatistické čísla z Bieloruska treba brať s veľkou rezervou. Uvádza sa, že priemerná mzda v Bielorusku je približne 60 dolárov. Samozrejme, situácia je lepšia v Minsku a v ďalších priemyselných centrách, kde mzda dosahuje niekedy aj 100 dolárov. Na vidieku je to ale oveľa, oveľa horšie, tam sú platy od 5 do 20 dolárov mesačne. Neexistuje tam jediný prosperujúci kolchoz, ktorý by mohol existovať bez štátnej dotácie.

Aký vzťah majú ľudia k cudzincom?

Sú už otvorenejší, nie je to už ako kedysi, že keď cudzinec zavítal do Minska, pozerali sa na neho ako na ukážku orangutana.

MIROSLAVA HOROBOVÁ