FOTO – ARCHÍV
v Premier League, ktorí proti nemu neradi hrali. Lišiak Fowler mal vždy v talóne smrtiacu fintu – raketové zrýchlenie či nechytateľnú strelu. Bránil sa o to ťažšie, že vynikal na zemi i vo vzduchu. V čase svojej najväčšej formy takmer nemal slabiny.
Bol nielen veľkým futbalistom, ale aj džentlmenom zelených trávnikov. Nikdy sa neznížil k brutálnym zákrokom. Ctil si zásady fair play ako málokto. Pätnásť rokov bol verný jedinému klubu – FC Liverpool. Mestu, v ktorom vyrastal, odovzdal všetky futbalové schopnosti. Dvsadsaťšesťkrát reprezentoval Anglicko (naposledy v osemfinále MS 2002 proti Dánsku odohral druhý polčas), strelil sedem gólov. Keď sa vlani nedokázal prebiť v tvrdej konkurencii do základnej zostavy francúzskeho trénera Gérarda Houlliera, rozhodol sa konať. V novembri zmenil dres. Stal sa hráčom Leeds United.
Fowlerovci – futbalová rodina
Uplynuli len tri roky od jeho narodenia v liverpoolskej štvrti Toxteth, keď sa začal maznať s futbalovou loptou. Otec Robbie ho pravidelne brával na zápasy a synovi sa naháňanie lopty zapáčilo. Väčšina jeho kamarátov chcela byť futbalistami. Robbie nebol výnimkou. „Pamätám si, že som sa nechcel stať kozmonautom. Od detstva som túžil hrať futbal. Potvrdenie môjho rozhodnutia prišlo v jedenástich rokoch, keď som začal hrávať v školskom tíme Liverpoolu. Cestovali sme na zápasy po celom Anglicku a ocitol som sa vo veľmi dobrej partii. Už vtedy som pochopil, že zo mňa môže niečo byť len vtedy, ak budem na sebe tvrdo pracovať.“
Každý, kto si spomína na mladého Fowlera, dnes tvrdí, že ho málokedy videl bez lopty. Doma, na ulici, v obchode, dokonca i do školy ju nosil malý Robbie so sebou. Najväčší vplyv na neho mal otec, ktorý hrával za amatérsky tím Liverpoolu. Hoci zvedavý syn vtedy mohol ešte ťažko tušiť, akou cestou sa bude uberať jeho životná dráha a talent, pobyt v otcovej prítomnosti plnej futbalu bol silnou motiváciou práve na túto kolektívnu hru. Fowlerovci boli vlastne futbalová rodina. Okrem otca stredopoliara sa tejto hre v mladosti venovala aj Robbieho matka, ktorá mu o svojich zážitkoch neraz rozprávala.
Na úvod päť gólov v zápase
„Každý vedel, že som bol spočiatku fanúšikom Evertonu. Keď som potom prišiel do prvého mužstva Liverpoolu a strelil v ňom úvodný gól, spustilo sa okolo mňa divadlo. Ľudia ma zastavovali a často sa pýtali to isté: prečo som si radšej nevybral obľúbený Everton. Ešte v školskom výbere si ho vyhliadol pozorovateľ Liverpoolu Jim Arpinall. Prišiel za ním, do ruky mu strčil vizitku so slovami: „Párkrát do týždňa si môžeš prísť zatrénovať k nám.“ Ešteže prišiel skôr ako zástupca Evertonu Syd Benson, ktorý tiež vybadal rýchlo sa rozvíjajúci talent mladého chlapca. Mal smolu. U Robbieho bol až ako druhý. Napriek tomu pár zápasov Robbie odohral za mužstvo sedemnásťročných Evertonu, ale predsa len sa lepšie cítil v Liverpoole, kde trávil viac času a okolie poznal naspamäť.
Keď podpísal zmluvu s „Reds“, manažérom klubu bol Kenny Daglish. V osemnástich rokoch debutoval v áčku, ktoré vtedy viedol tréner Graeme Souness. Išlo o prvý zápas druhého kola Pohára Coca-Cola. Nastúpil aj v odvete na domácom štadióne Anfield Road. Liverpool vyhral 5:0 a všetkých päť gólov strelil Robbie Fowler! Nebol to jeho osobný rekord, pretože v ďalšej sezóne skolil Fulham až šiestimi zásahmi do siete. Osemnásť gólov v ročníku nebol zlý rozbeh, v ďalšom ich nastrieľal 31, z toho v 25 v Premier League. Po šiestich rokoch sa stal prvým hráčom, ktorému sa v jednej sezóne podarilo prekonať hranicu tridsiatich gólov.
MS vynechal pre zranenie
Presnú tridsiatku dosiahol aj v nasledujúcom ročníku už pod vedením kouča Roya Evansa. Stabilne dobré výkony i strelecká potencia mu vystavili pozvánku do anglickej reprezentácie. Do nominácie ho zaradil tréner Terry Venables a premiéru absolvoval 27. marca 1996 v stretnutí proti Bulharsku. Prvý raz od začiatku v základnej zostave si zahral až koncom roka s Chorvátmi, keď už mal predtým v tíme do dvadsaťjeden rokov na svojom konte osem štartov.
V sezóne 1997/1998 sa zastavil na pre neho netypicky nízkom čísle dosiahnutých gólov – 13. „Vo februári som si po súboji s brankárom Evertonu Thomasom Myhrem ťažko zranil koleno. Znamenalo to pre mňa predčasný koniec sezóny, takže som nemohol cestovať ani na majstrovstvá sveta do Francúzska. To ma mrzelo zo všetkého najviac. Cítil som veľké sklamanie.“
S návratom rátal až okolo novembra, ale na jeho veľkú radosť sa na ihrisko dostal už skôr – v zápase Pohára UEFA proti 1. FC Košice vybehol na trávnik ako náhradník. Evansa potom na trénerskej stoličke vystriedal Gérard Houllier. Nový ročník odštartoval Liverpool i Fowler dobre. Klub vyhral nad Sheffield Wednesday 2:1. Robbie dal jeden gól, ale neskôr sa zranil a podstúpil dve operácie členka. Vypadol na celú sezónu. Vlani sa rozlúčil s Liverpoolom víťazstvom v Ligovom pohári, Pohári UEFA i Superpohári.
