Condoleezza Riceová. FOTO – TASR/AP
Niekedy treba použiť i preventívne údery. To je podľa poradkyne amerického prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti Condoleezzy Riceovej jedno z poučení z minuloročných teroristických útokov proti Amerike.
Podľa „Bushovej doktríny“, ktorú sformuloval po 11. septembri, treba za každú cenu zastaviť vývoj zbraní hromadného ničenia - i pokiaľ to znamená zmenu režimu. Čo bráni tomu, aby túto doktrínu všeobecne uplatňovali aj iné štáty, napríklad India proti Pakistanu?
„Stratégia nečakať, až vás niekto napadne, má svoju tradíciu. V tomto zmysle nie je nová. Ide však aj o to, že prevencia alebo ‚predbežná obrana‘ by sa mali používať striedmo. Nie je to všeobecne použiteľná politika. Existujú režimy, ktoré ak získajú zbrane hromadného ničenia, musíme považovať za nebezpečné, pretože poznáme ich minulosť. Minulosť je tu krajne dôležitá. Predbežná obrana by sa nemala používať ako zámienka na agresiu. Mal by to byť jav skutočne vzácny. Existujú hrozby, ktoré sa dajú odvrátiť inak, hoci diplomaciou, a to i nátlakovou diplomaciou, alebo v prípade Indie a Pakistanu zapojením USA a Veľkej Británie do riešenia sporu. Existuje však niekoľko prípadov, na ktoré iné prostriedky nestačia. Potom si musíte vyhradiť právo použiť silu. A konečne je rozdiel medzi preventívnym obmedzením spôsobilosti protivníka a zmenou režimu. To nie je to isté. Možno častejšie, ako to v minulosti robili Spojené štáty, preventívne obmedziť spôsobilosť protivníka. Preventívna zmena režimu by však mala byť veľmi vzácnym úkazom.“
Má sa teda každá mocnosť rozhodnúť sama, kedy je preventívny zásah oprávnený? Má do toho čo hovoriť Organizácia Spojených národov?
„Spojené štáty si podržia právo na sebaobranu. Hovorím však jasne: Nebudeme vojensky zasahovať vždy, keď nám niečo bude hroziť. Sú aj iné možnosti. Ak však nastane stav, že vyskúšame mnoho možností a situácia bude naďalej nebezpečná, potom treba konať.“
To nás privádza k Iraku: čo je teraz také naliehavé, že politika obmedzovania vplyvu Saddáma Husajna už nestačí?
„Presne tým by som začala. Politika obmedzovania sa už mnoho rokov drobí a stenčuje. Základom politiky obmedzovania bol režim odzbrojenia. Zbrojní inšpektori mali svetu dosvedčiť, že Irak už aktívne nevyvíja ani nevlastní zbrane hromadného ničenia. To sa štyri roky nedeje. Ťažko sa hovorí o obmedzovaní, ak podstata tejto politiky tak dlho nefunguje. Vieme aj, že nefungoval ani druhý základný kameň tejto politiky - sankcie. Saddám Husajn podvádza. Obmedzovanie v prípade Iraku jednoducho neexistuje.“
Bojíte sa, že Husajn použije zbrane proti Amerike alebo že ich posunie do rúk teroristov?
„Obávame sa oboch scenárov. Počula som argument: ‚Ak ho nebudeme otravovať, nebude otravovať ani on nás.‘ Z jeho života sa však nič také nedá vyčítať. Svojich susedov napadol dvakrát. Použil plyn na svojich vlastných ľudí. Pokúsil sa zabiť bývalého amerického prezidenta. Zaplatil 25-tisíc dolárov samovražedným teroristom. Jeden z nich sa odpálil na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a zabil päť Američanov. Jednoducho neberiem argument, že ak ho necháme na pokoji, nechá aj on nás.“
Pokúsia sa Spojené štáty ešte raz, naposledy prostredníctvom OSN obnoviť inšpekcie? A ak áno, veríte v účinnosť inšpekcií?
„Prezident rokuje s piatimi stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN. Musíme posúdiť situáciu a prezident potrebuje vypočuť rôzne názory na to, ako sa najlepšie vyrovnať s desaťročím vzdoru Saddáma Husajna. Chýbajúce rezolúcie OSN nepredstavujú problém. Buďme v tomto ohľade realisti. OSN vydala veľa rezolúcií s požiadavkami, ktoré mal Saddám Husajn splniť, a on to neurobil. Je teda zjavné, či má cenu obracať sa na Organizáciu Spojených národov, alebo nie. Nenechajme sa však mýliť, že Saddám nevie, čo má robiť. Naďalej vzdoruje. A s pokračujúcim vzdorom sa problém zhoršuje. A tak by som sa vzhľadom na jeho minulosť nespýtala ‚prečo teraz?‘, ale miesto toho ‚prečo neskôr?‘.“
Niektorí arabskí a európski predstavitelia tvrdia, že zameranie na Irak je odklonom od vojny proti terorizmu, ktorá sa začala 11. septembra. Ale napríklad Henry Kissinger tvrdí, že vyrovnať sa s Irakom je pre vojnu proti terorizmu „neodkladnou podmienkou“.
„To je určite dôležité tvrdenie. Ak máme čo robiť s medzinárodným banditom, ktorý tak tvrdohlavo vzdoruje medzinárodnému spoločenstvu a bráni sa obmedzeniam, ktoré boli na neho uvalené po tom, čo prehral vojnu v zálive, čo to vypovedá o našej ochote konať? Môžeme sa pýtať, či možno Husajna zastrašiť, ale to je iná vec. Teroristov a režimy tohto razenia asi strašiť nejde.“
Podľa mnohých je ešte nebezpečnejšia severná Kórea. Má rakety a podľa niektorých aj jadrové. Komunistická Kórea však začala hovoriť s Južnou Kóreou a dokonca aj s Japonskom. Otvárajú sa preto, že cítia hrozbu vojenskej akcie?
„Som presvedčená, že pomohlo, keď prezident Bush hovoril veľmi jasne a pomenoval hrozby, ktorým musí svet čeliť. Uvedomili si to aj niektoré režimy, ktoré tú hrozbu predstavujú. Uvidíme, ktorým smerom sa režim v severnej Kórei pohne.“
A čo ďalší prvok v „osi zla“ - Irán? O nejaký čas získa jadrový reaktor ruskej výroby, ktorý sa buduje v Búšehre, bude schopný vyrábať palivo použiteľné v jadrových zbraniach. Čo s ním hodlajú robiť Spojené štáty?
„Veľmi podrobne o tom rokujeme s ruskou stranou. Nie je nám jasné, ako môžu mať Rusi nejaký štátny záujem o to, aby Irán získal jadrovú zbraň. Búšehr je reaktor, ktorý podľa nás nikdy nemal byť postavený. Ak ho dostavajú, bude krajne dôležité, aby bol prísne strážený. Rusko bude musieť prevziať časť zodpovednosti za to, čo v Iráne stavajú.“
Inak sa Irán a Búšehr stanú ďalším prípadom amerického preventívneho útoku?
„Ako som povedala, preventívne útoky musia byť niečím výnimočným, zriedkavým. Môžu sa použiť len vtedy, ak už nie je iné riešenie. A tu ešte iné možnosti sú. Skúmame alternatívy. Nakoniec však môže prísť čas, že už nebude iná možnosť ako preventívny vojenský zásah.“
Autor: Nathan GardelsGlobal Viewpoint, L. A. Times Syndicate
