FOTO – ČTK/AP

Útoky z 11. septembra boli najväčším teroristickým činom v dejinách nielen Spojených štátov, ale aj celého západného sveta. Amerika si ho na rozdiel od Európy pretrpela na vlastnej koži, čo čiastočne vysvetľuje aj ich odlišné pohľady na niektoré súčasné hrozby (Irak).

Zatiaľ čo Amerika pred rokom zakúsila vlastnú zraniteľnosť a je odhodlaná niektoré hrozby eliminovať, Európa sa po skončení vojny v bývalej Juhoslávii cíti v bezpečí a s výnimkou Veľkej Británie sa nechce púšťať do nového konfliktu.

Hrozby

Islamskí teroristi ale ešte v nedávnej minulosti plánovali veľké útoky aj na európskej pôde. Len našťastie zatiaľ nevyšli (vianočné trhy v Štrasburgu, plán alžírskych teroristov nasmerovať unesené lietadlo do Eiffelovky). Je pravdepodobné, že to niekde skúsia znova, možno s ešte nebezpečnejšími zbraňami, ako boli lietadlá.

V ére globalizácie sa nedá zabrániť šíreniu tajných vedeckých znalostí či vojenských technológií. Veľa informácií je dostupných na internete, čo teroristom zlepšuje podmienky na výrobu nekonvenčných zbraní tak trochu podomácky, ako to robili v skladoch al-Káidy v Kábule.

Podľa odborníkov na terorizmus je použitie biologických alebo chemických zbraní hromadného ničenia len otázkou času. Ostatne, naznačil to už americký prípad s antraxom.

Nové hrozby si vyžiadali nový bezpečnostný koncept, založený na posilnení spolupráce, výmene spravodajských informácií a spoločnom záväzku postupovať proti nekontrolovanému šíreniu zbraní hromadného ničenia, alebo technológií na ich výrobu. Táto potreba prispela k presadeniu širšieho konceptu rozšírenia NATO, o ktorom sa rozhodne na jesennom pražskom summite.

Vážnym problémom zahraničnej politiky Bushovej administratívy je fakt, že aj keď Saddám Husajn podľa všetkého ukrýva kontajnery s chemickými a biologickými zbraňami (ešte v roku 1988 ich použil proti domácim Kurdom), jednostranný útok na Bagdad by Washingtonu vážne narušil mnohé spojenectvá, ktoré sú nevyhnutné v boji proti medzinárodnému terorizmu en block.

Vzťahy medzi veľmocami

Svetová politika prešla po vlaňajšom 11. septembri asi najväčšími zmenami od roku 1989, keď vo východnej Európe padol komunizmus. Prvá zmena je zjavná v postavení nášho regiónu.

Zápas s medzinárodným terorizmom sa odohráva len s naším malým pričinením. Stojíme v ňom na vedľajšej trati, zatiaľ čo výhybky medzi veľmocami sa prehadzujú v Strednej Ázii. A zdá sa, že až na výrazné posilnenie postavenia Ameriky vo svete a izoláciu Číny sa mnohé vzťahy vracajú do starých koľají.

Komunistická Čína po 11. septembri prišla o svoje tradičné spojenectvá s Ruskom a Pakistanom. Obe krajiny sa na pozadí vojny proti terorizmu odrazu stali strategickými partnermi Washingtonu. Čína má svoj domáci problém s Ujgurmi, ale v medzinárodnom boji nemôže nič ponúknuť.

Ruský prezident Putin mal pred rokom správny cit pre situáciu – stavil na víťazstvo Američanov, ktorí potom Moskve zlikvidovali najvážnejšiu bezpečnostnú hrozbu na juhu (Taliban podporoval islamské oddiely operujúce v Uzbekistane, Kirgizsku a Tadžikistane). Tým dosiahol privilegovaný vzťah s hlavnou svetovou veľmocou: vytvorenie spoločného politického orgánu s NATO, stlmenie západnej kritiky ruského postupu v Čečensku…

Na druhej strane Putin kvôli Afganistanu musel súhlasiť s americkou vojenskou prítomnosťou v bývalých sovietskych republikách, čo u ruskej generality vyvolalo obrovskú nevôľu. Tlmí ju rôznymi ústupkami, ako je súhlas s predajom zbraní do kontroverzných krajín, pričom najnovšie sa pripravuje niečo pre Saddámov Irak.

Práve prístup k Iraku bude naozajstnou skúškou trvácnosti tohto pragmatického spojenectva, ktorému sa u nás niekedy pripisuje civilizačný rozmer. Rusko inak stále patrí k najväčším zdrojom nekontrolovaného šírenia zbraní a materiálov hromadného ničenia – veď sa na tom dajú zarobiť dobré peniaze.

Čo sa týka EÚ, 11. september vyvolal vlnu obrovskej solidarity s Američanmi, ktorá po čase opadla a prešla do kritiky Bushovej administratívy za jednostranný postup. Vojna v Afganistane však jasne ukázala, že jednotná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ sú ešte stále veľkou ilúziou. Funguje to ešte tak v neďalekom Macedónsku, ale nie na svetovej scéne, kde si tradičné európske krajiny strážia svoj vplyv a záujmy. V krízovej situácii sa radšej priamo obrátia na Washington, než by koordinovali svoj postup medzi sebou.

Spojené štáty si po teroristických útokoch z 11. septembra ešte viac posilnili dominantné postavenie v medzinárodnom systéme. Dnes sú ešte väčším slnkom, okolo ktorého sa pohybujú iné planéty. Ak sa bez širšej medzinárodnej podpory pustia do vojny v Iraku, môže sa to zmeniť.

Čo z toho vyplýva pre nás?

Slovensko ako malá krajina potrebuje po 11. septembri pevné spojenectvá. V prípade pozvánky do NATO sa zaradíme do hlavnej bezpečnostnej štruktúry v Európe i vo svete. V čase ratifikácie nášho členstva však bude finišovať aj vstupný proces do EÚ, preto sú v našom záujme čo najlepšie transatlantické vzťahy. To isté platí aj o vzťahoch s Ruskom. Napätia medzi Európou a Amerikou, prípadne Amerikou a Ruskom sa budú premietať do našich vzájomných vzťahov a vyžadovať citlivé balansovanie.

V samotnom boji proti medzinárodnému terorizmu by Slovensko mohlo ponúknuť dve veci:

1) spoľahlivú kontrolu budúcej vonkajšej hranice EÚ. Vedú cez nás dôležité pašovacie trasy z Ázie a Blízkeho východu. Účinná kontrola predpokladá potlačenie domácej korupcie a úzku spoluprácu so susedmi, najmä s Ukrajinou.

2) zastaviť čudné a nelegálne obchody so zbraňami cez naše územie.

Ak sa v oboch ohľadoch Slovensko nezbaví zlej povesti, môžeme sa stať operačným zázemím pre teroristické skupiny.

Autor: MILAN NIČ