Pani Anna bude mať osemdesiat. Má za sebou tri infarkty a po dvojizbovom byte sa pohybuje čoraz ťažšie. K astme a oslabenému srdcu sa pripájajú ďalšie neduhy. Podchvíľou spadne, raz si zlomí ruku, raz nohu. V byte v Novom Meste nad Váhom býva od smrti manžela už dvanásť rokov sama. Obe dcéry žijú v zahraničí.
Takmer tri roky jej pomáhajú opatrovateľky. „Najskôr som mala obavu pustiť si cudziu ženu do bytu. Stále som ju kontrolovala, s ničím som nebola spokojná,“ spomína pani Anna.
Opatrovateľskú službu jej pridelil odbor sociálnych vecí novomestského okresného úradu, ale spokojná bola až s treťou opatrovateľkou. „Evka je zlatá, navarí doma a prinesie mi. Aj v sobotu a v nedeľu, i keď vo voľných dňoch by nemusela. Cez víkendy aj zo dva razy skočí pozrieť, či som v poriadku, pripomenie mi, že je čas užiť lieky. Porozpráva mi, čo je nové, vybaví návštevu lekárov, pozháňa lieky, s mužom mi dovezú minerálky, veľký nákup.“
Pani Eva, ktorá opatrovateľku začala robiť až po tom, čo stratila zamestnanie, medzi rečou vysáva, utiera prach v obývačke a pripomína pani Anne, že zajtra prídu na rad jej vlasy. „Ostrihám vás, nech vyzeráte k svetu a zbehnem aj k očnej po silnejšie okuliare.“
Pani Anna zo svojho dôchodku za opatrovateľskú službu pripláca mesačne okolo päťsto korún. Každý pracovný úkon, ktorý opatrovateľka urobí, si zaznamenávajú do denníka. Pranie, žehlenie, osobná hygiena, príprava jedla či návšteva u lekára má svoje finančné ohodnotenie. Opatrovateľka u nej pôvodne denne trávila tri hodiny, od septembra už šesť. Dostáva 5300 hrubého za osem hodín denne.
Pani Anna: „Neviem si predstaviť, čo by som bez nej robila. Musela by som žiť v domove dôchodcov. Ale kým sa dá, tak mi je najlepšie doma. Tu som paňou sama sebe, nikomu sa nemusím prispôsobovať.“
Opatrovateľka Eva: „Opatrujem dve staré panie. Každá z nich mi časom prirástla k srdcu. Sú vďačné za pomoc, ale ešte viacej oceňujú, že si na ne nájdem čas.“ (or)
