Za jednoposteľovú izbu sa v Horných Salibách pripláca
400 korún mesačne.
FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Na prízemí je veľká jedáleň, na poschodí terasa, kde na slniečku debatuje niekoľko obyvateliek. Okolo domova je záhrada so stromami, vzadu chlievik pre prasa. Počuť maďarčinu i slovenčinu.
„Mám sa tu dobre, mám všetko, čo treba. Už som tu päť rokov,“ hovorí pani Zálešáková, obyvateľka „jednotky“ na prvom poschodí. Nesťažuje sa ani na peniaze. „Mám dobrý dôchodok, tak to vládzem zaplatiť.“ Prišla sem preto, lebo jej ako evanjeličke bolo blízke zameranie domova. Prijímajú aj ľudí iného náboženstva, hoci evanjelikov prednostne.
Dôchodcovia platia 80 percent z dôchodku, za izbu „jednotku“ sa pripláca 400 korún, za „dvojku“ 150, príplatok je za používanie vlastného elektrospotrebiča. V cene je strava, nájomné, upratovanie, nepretržitá zdravotná starostlivosť.
„Keby ste sa pýtali ľudí v okolí, tak by určite povedali - je to drahý domov,“ hovorí riaditeľ Zoltán Hervai. Každý obyvateľ pred nasťahovaním jednorazovo zaplatí 50-tisíc korún.
„Môžete to nazvať dar, sponzorské, príspevok na údržbu budovy. Niekomu sa to môže zdať veľa, ale nový obyvateľ opúšťa nejaký majetok, má rodinu, ktorej ubudne starosť. Tu nachádza nový domov s plným zabezpečením,“ hovorí riaditeľ. Možno aj preto domov nemá príliš dlhý poradovník.
Náklady na pobyt jedného obyvateľa boli vlani mesačne 11 990 korún. Štátny príspevok, ktorý domov dostáva prostredníctvom krajského úradu, predstavoval 4480 korún na obyvateľa. „Od prijatia novely zákona o sociálnom zabezpečení dostávame aspoň to, čo je pre neštátne zariadenia stanovené. Predtým to bolo horšie - nikdy sme nevedeli, koľko dostaneme,“ hovorí riaditeľ. Ročné náklady na prevádzku boli vlani 2,7 milióna korún. Štát prispel 1,025 milióna, zvyšok sa vykrýva z platieb obyvateľov, príspevkov od sponzorov a zriaďovateľa. Ten prispieva podľa možností. Istú sumu domov získava z platieb obyvateľov z obce, ktorí sa doň chodia stravovať. Vlani skončil s dlhom 79-tisíc korún.
Súčasnú situáciu pokladá riaditeľ za nespravodlivú. „V našom domove štát prispel občanovi 4480 korunami. V štátnych zariadeniach dôchodca zo svojho zaplatí istú sumu, domov to odvedie štátu a zároveň štát vykryje všetky jeho výdavky, dotuje opravy budovy, kúpu vozidla, počítača a iných vecí. My si všetko musíme zabezpečiť sami. Pritom sú to rovnakí starí ľudia, občania toho istého štátu.“
Východisko vidí v tom, že by neštátne domovy dostali toľko peňazí ako štátne. „Alebo nech aj štátne dostanú toľko, čo my, a potom môže existovať normálna konkurencia,“ hovorí. (mar)
