Potom som počul, ako sa časť budovy zrútila. Čierne dni.“
Necelý rok po útokoch na World Trade Center a Pentagon dal Newyorčan Moody znovu o sebe vedieť. Hovorí, okrem iného, o tom, ako vyzerá New York dnes.
Rick Moody je autorom románov Purple America (1997), The Ice Storm (1994) a zbierky poviedok The Ring of Brightest Angels Around Heaven (1995). Jeho poviedky a eseje vychádzajú v časopisoch New Yorker, Esquire a v New York Times. Jeho témami sú osobné vzťahy, rodina, sexualita, smrť, dospievanie. Žije v Brooklyne.
Najskôr rozhovor odmietol. Prvá reakcia bola: „Mám pocit, že na otázky o 11. septembri je najlepšia odpoveď ticho.“
„Je už jasné, koľko je v našej krajine dobrého, že je tu tolerancia voči kultúram sveta, tolerancia k rôznym názorom. To je veľmi oslobodzujúce, bez ohľadu na to, či sa to odráža v Bushovej politike, alebo nie. Zistenie, že americký unilateralizmus je hlúposť a že svet je navzájom prepojený a navzájom závisiaci, je veľmi podstatné. Zdá sa mi, že sme si predstavovali, že sa z 11. septembra poučíme rýchlejšie, hlbšie a účinnejšie. Ale ľudia sú silní a obrovská rana je už zatvorená. Ak nie zabudnutá. A čo príde, to neviem.“
„V Spojených štátoch je tendencia dávať sa ohlušiť záplavou pocitov a analýz, a ja si nemyslím, že by to mohlo niekomu pomôcť. Problémy, ktoré sa na nás zrútili po septembri, to vôbec nerieši. Ticho zoči-voči tomu, čo sa stalo, je šetrné voči tým, čo trpia stratou milovaných ľudí. Okrem toho ticho upriamuje pozornosť práve na okolnosť, že v ten deň bolo zavraždených tak hrozne veľa ľudí. Nič nemôže spôsobiť takú bolesť ako vražda. Ticho je dôstojná a primeraná reakcia voči tým, čo smútia v New Yorku, Washingtone a inde.“
Čo si po roku myslíte o vtedajšom spravodajstve?
„Americké spravodajstvo bolo vtedy ako americké spravodajstvo: hladké, prázdne a povrchné, ale vždy absolútne aktuálne. Najlepšie analýzy medzinárodnej situácie vyšli v New York Review of Books, v Economiste a Guardiane. Inými slovami, najmä tie v Európe. Naše televízie a časopisy boli na druhej strane dobré v tom, že zaznamenávali obrazy. Obrazov sme mali naozaj dosť.“
Pred ôsmimi mesiacmi ste pod dojmom 11. septembra napísali: „Teraz veľmi často myslím na koniec deväťdesiatych rokov a čudujem sa, čo sme si vtedy mysleli, že robíme. Bola to éra inovácie alebo masového šialenstva?“ Nemáte na to dnes odpoveď?
„Myslím, že väčšina kultúry neskorých deväťdesiatych rokov – hektická aktivita trhov, boom špičkových technológií, boli v istom zmysle trochu šialené. Po 11. septembri sa americká zahraničná politika objavila naraz v novom svetle ako čosi, čo môže mať pre amerických občanov nebezpečné socio-politické následky. O tom sme nerozmýšľali, keď sme sa rútili za akciami amazon.com.“
Jedenásty september sa stal aj čímsi ako prvou mýtickou tragédiou dvadsiateho prvého storočia. Akú úlohu hrá ten mýtus v americkom vedomí?
„Na to by sme museli vedieť, čo dnes znamená mýtus. Z prvého výročia na nás zavanie aj sentiment, aspoň v New Yorku určite. To súvisí s tým, že odvtedy uplynul len rok. Mýtus sa ešte stále len tvorí. Jedenásty september bol šok, ktorý v istom zmysle západnú kultúru zobudil. Boli sme ako oslavujúci hostia, ktorí dostali do rúk účet. Dnes žijeme vo vojne, to slovo som použil s vedomím jeho príšernej sily.“
Myslíte vo vojne kultúr?
„Vo vojne fundamentalizmu ako svetonázoru a súčasného liberalizmu. Ide o vojnu, ktorú liberalizmus, základný princíp demokratickej západnej Európy, zatiaľ prehráva. Iróniou 11. septembra je, že George Bush a jeho poradcovia vo svojej reakcii v podstate prevzali jazyk nepriateľa, jazyk fundamentalistov, jazyk neomylnosti. Prezident Bush je so svojou kovbojskou rétorikou dokonalým božím bojovníkom. Obľubuje križiacke výpravy a jazyk divokého západu.“
Akú rolu dnes v Amerike hrá strašidelná postava Usámu bin Ládina?
„On je prirodzený zloduch, lebo jeho výklad udalostí je nepriestrelný. Zneužíva viacznačnosť Koránu a zapriaha ho do svojich služieb. V tom sa podobá na kazateľov seniorov Southern Baptist Leadership Conference, napríklad. Alebo inak: Amerika nenávidí Ládina, lebo v ňom spoznáva určitý spôsob myslenia.“
Ako ho môže poznať?
„Pozná ho z domu.“
Po 11. septembri bola Amerika vlastenecká ako naposledy cez druhú svetovú vojnu. Čo sa stalo s tričkami s americkými hviezdami a pruhmi?
„To, na čom zarábali predavači tričiek, už odznelo. Ale všetci títo ľudia musia niekde na povale alebo v pivniciach stále mať zaprášenú americkú zástavu a tá len čaká na to, aby ju znovu vyhrabali v deň, keď naši chlapci vyrazia proti Iraku.“
Nikdy sa tak vážne nehovorilo o tom, že Saddáma treba zvrhnúť, ako teraz. Čo si o tom myslia Američania? Aký je váš osobný pocit?
„Mám dojem, že súčasná administratíva ešte nemá na sto percent istý plán na útok na Irak. Na ťažké straty americké obyvateľstvo nie je pripravené. Z toho plynie, že k invázii nedôjde, ak sa situácia nejako nezmení.“
Plno ľudí pred rokom verilo, že po 11. septembri sa svet neodvolateľne zmenil. Bol tento vtedajší pocit správny?
„Myslím, že svet sa naozaj rozhodujúcim spôsobom zmenil.“
Ako?
„New York je dnes nervózny a taký už zostane. Ale okrem toho je to miesto, kde spolu ľudia dokážu vyjsť lepšie než kedykoľvek predtým. Aspoň pokiaľ mi pamäť siaha. Je tu menej rasového napätia, menej nenávistných rečí, menej násilia. V celej Amerike je to asi podobné – len to nie je až také nápadné.“
Smúti sa rok. Čo príde potom?
„Je už jasné, koľko je v našej krajine dobrého, že je tu tolerancia voči kultúram sveta, tolerancia k rôznym názorom. To je veľmi oslobodzujúce, bez ohľadu na to, či sa to odráža v Bushovej politike, alebo nie. Zistenie, že americký unilateralizmus je hlúposť a že svet je navzájom prepojený a navzájom závisiaci, je veľmi podstatné. Zdá sa mi, že sme si predstavovali, že sa z 11. septembra poučíme rýchlejšie, hlbšie a účinnejšie. Ale ľudia sú silní a obrovská rana je už zatvorená. Ak nie zabudnutá. A čo príde, to neviem.“
