Al-Káida rok po 11. septembri  

Bin Ládin na obale obľúbených cukríkov, ktoré ponúka predavač na kábulskom trhovisku. FOTO – ČTK/ARCHÍV  

Hamíd Karzaj na čele nového Afganistanu. FOTO – REUTERS

Šesť dní pred smutným výročím útokov na Ameriku zahynuli v centre afganskej metropoly Kábul dve desiatky ľudí. Boli to civilisti a zabila ich bomba. Pár hodín po explóziách atentátnici zaútočili v Kandaháre na konvoj vodcu krajiny Hamída Karzaja. Traja ľudia zahynuli, Karzaj útok prežil.

Desať mesiacov po tom, čo svet začal dúfať, že Afganistan prestane byť strašiakom celej planéty a liahňou teroristov, nadšenie z vojenského víťazstva protiteroristickej koalície vedenej Američanmi opadlo.

Taliban, al-Káida aj ich vodcovia Muhammad Umar a Usáma bin Ládin síce zmizli z vládnych budov, ale smejú sa na nás z internetových stránok a píšu nám výhražné listy. Po roku úspešnej vojny proti terorizmu prešli oni alebo ich obdivovatelia, alebo niekto úplne iný od slov k činom. Dnes už nikto nemôže bombardovať Kábul a vyhlasovať vojnu terorizmu. Frontová línia zmizla a začal sa boj proti duchom.

Spojené štáty americké a ich spojenci ešte nikdy neboli takí úspešní vo vojenskom ťažení ako v Afganistane. Všetci na čele s americkým prezidentom sme sa vlani na jeseň prejavili ako príliš veľkí pesimisti, keď sme veštili svetu dlhú a krvavú vojnu proti talibom a ich ešte bojovnejším bratom z teroristickej organizácie al-Káida. Ľahké víťazstvo, zvrhnutie fundamentalistického režimu, zostavenie vlády, s ktorou dokáže zvyšok sveta normálne komunikovať, to všetko možno považovať za obrovský úspech na malom, hornatom, suchom a veľmi chudobnom kúsku Ázie, ktorý vstúpil do dejín ako teroristická liaheň.

Úspech to bezpochyby je, i keď s dodatkom, že k nemu došlo hlavne preto, že sa teroristi do žiadnej vojny vlastne nezapojili. Len čo si totiž terorista ľahne do zákopu, prestáva byť teroristom a stáva sa vojakom. Teroristi jednoducho odišli, rozplynuli sa v dave. Odmietli sa nechať vlákať do konfliktu, ktorý im nie je po chuti.

Americkí vojaci, ktorí pôsobia v Kábule, vyzerajú prívetivo, učia svojich afganských kolegov vojenskej disciplíne a zaobchádzaniu s modernou vysielačkou, čierni seržanti strážia aj sídlo Hamída Karzaja. Vojnou proti terorizmu je pre týchto borcov ochrana slabučkého a od Západu úplne závislého afganského vedenia.

Ich kolegovia na najväčšej vojenskej základni Bagrám neďaleko Kábulu množstvom modernej techniky, obrovskými svalmi a rozlohou tábora demonštrujú silu a odhodlanosť brániť Ameriku s tým najväčším nasadením. Ďalšie skupiny amerických vojakov prečesávajú hory na východe Afganistanu, majú tváre zamazané blatom, aby ich nepriateľ nezbadal, a prilby zakryté suchým krovím. Hľadajú v zapadnutých dedinách a neprístupných údoliach skryté tábory al-Káidy. Väčšinou nájdu len nedávno opustené ležovisko.

Podľa vojenských psychológov mnoho vojakov protiteroristickej koalície začína trpieť syndrómom „absencie živého nepriateľa“. Strieľajú, ale nevidia cieľ, občas na nich vyletí raketa, ale ak nájdu miesto, odkiaľ ju vypálili, už tam ani nedymí ohnisko. Len málokto z Američanov, Kanaďanov, Austrálčanov či Britov videl živého teroristu. Vojna proti duchom je najťažšou zo všetkých bojových kategórií.

Vojensky už nemá vojna s terorizmom v tejto časti sveta veľkú perspektívu. Dielo alebo tá jeho časť, ktorú mávajú na starosti tanky, bombardéry a pechota, boli dokonané. Ďalšie vojenské akcie Američanov už môžu skôr teroristom nahrávať, než ich ohrozovať, ako napríklad fyzická likvidácia svadobčanov v juhoafganskej provincii Hilmad, pri ktorej Američania zabili desiatky ľudí a zrodili sa stovky úhlavných nepriateľov všetkého, čo len vzdialene zapácha Západom.

Aj dosadenie proamericky naladeného vodcu bolo krokom prospešným, ale donekonečna ho americkí osobní strážcovia chrániť nemôžu. Protektorátne spôsoby Afganci neznášajú a netrpezlivo čakajú na to, až sa ich vedenie obíde bez cudzej pomoci.

Boj proti terorizmu sa v Afganistane a postupne i v ďalších oblastiach, kde sa stále liahnu noví a noví vyznávači násilného boja za sväté (a iné) idey, musí veľmi rýchlo zmeniť na likvidáciu príčin. Ani v Afganistane, ani v Palestíne a ani v Čečensku sa nerodí viac detí, ktoré majú dané do vienka sklony k terorizmu, než v strednej Európe. Ľudí schopných podobných činov je tam štatisticky rovnako veľa ako u nás.

Afganistan bol len zhodou okolností tým najvhodnejším miestom na výber a výchovu teroristov, vládla a vládne tam katastrofálna chudoba, ešte katastrofálnejšia nevzdelanosť, krajina má tie najhoršie skúsenosti s cudzími vplyvmi, ktoré sa sem snažili implantovať sovietski „kacíri“.

Pocit útlaku, nepochopenia a nespravodlivosti páchanej celým svetom na hŕstke spravodlivých je hnacím motorom teroristov v Palestíne, Čečensku i Kašmíre. Teroristi bývajú často altruisti alebo sa do ich úlohy aspoň stavajú. Aj Usáma bin Ládin zachraňuje islam pred prehnitým Západom, hladujúcich moslimov pred presýtenou Amerikou, utláčaných Palestínčanov pred rozpínajúcim sa židovstvom.

Pokiaľ sa v Afganistane svet obmedzí iba na fyzickú likvidáciu zvyškov teroristov, narodí sa mu nekontrolovateľný počet ďalších adeptov na posledný letecký výlet do New Yorku.

Afganistan je zatiaľ odvážnym pokusom, ako nezostať len pri bombardovaní teroristických centier. Do krajiny prúdi humanitárna pomoc, objavili sa prví odvážni obchodníci. Medzinárodné mierové sily ISAF nepôsobia tak agresívne ako Američania a demonštrujú všetkými možnými spôsobmi, že sú tu ako hostia a že nemajú najmenší záujem miestnemu obyvateľstvu niečo vnucovať alebo hádam i zakazovať. Len preto sú cudzinci v Afganistane ešte trpení a je im daná šanca – absurdne povedané, aby vytiahli krajinu z priepasti a pomohli tak predovšetkým sami sebe.

Nemožno súhlasiť s názormi, že sa vojenská operácia v Afganistane dostala do slepej uličky len preto, že sa nepodarilo chytiť bin Ládina a mulláha Umara. Vojenský zásah zničil tupý a represívny režim talibov, dal krajine vydýchnuť a vojenské jednotky sú tu teraz jediným garantom mieru. Jedna chyba však nastala hneď na začiatku, a to vtedy, keď Spojené štáty vyhlásili vojnu terorizmu a americký prezident vytýčil slovo odplata.

So zločinom nemožno bojovať, zločincovi sa nemožno odplácať a pomstiť sa mu, zločinca možno iba stíhať a trestať ho. Povýšiť kriminálnika na vojnového protivníka je nepraktické: nič lepšie si totiž Usáma bin Ládin nemohol želať. Dnes už nie je v očiach tých, ktorí vidia utilitárnosť vraždenia, náhodným outsiderom, je rovným protivníkom, maršalom neviditeľného vojska.

V Afganistane americký zásah čiastočne odkriminalizoval terorizmus. Svetu to prešlo len preto, že puritánskych talibov mali výbušní a temperamentní Afganci plné zuby.

Vojenská likvidácia terorizmu nie je jedinou možnou cestou. Lepšie, než vyhlasovať vojnu duchom, je zamedziť ich množeniu. Zlikvidovať takúto liaheň však vyžaduje nesymptomatickú liečbu sveta – hlavne odstránenie ponižujúcej chudoby jednej časti zemegule. Inak zostaneme rukojemníkmi neuchopiteľnej armády pomstiteľov, čo dláždia cestu do pekla predsavzatiami, ktoré oni sami považujú za ušľachtilé.

Snažme sa teroristov pochopiť práve tak, ako sa sudca snaží pochopiť pohnútky žiarlivca, ktorý zabije svoju manželku. Bude sa proti nim lepšie bojovať.

PRE SME – PETRA PROCHÁZKOVÁ, JAROMÍR ŠTĚTINA, agentúra Epicentrum, Kábul