Amerika je iná, Bush je stále ten istý

V to ráno sedel George Bush v triede. Už cestou tam ľuďom v jeho kolóne zúrivo zvonili mobily. Jeho hlavný poradca Karl Rove mu povedal, že do jednej z dvojičiek v New Yorku narazilo lietadlo. „Bola to chyba pilota. Ten chlap musel mať infarkt,“ povedal .

FOTO – REUTERS

Bush a požiarnik na Ground Zero. FOTO – REUTERS

Traja prezidenti na omši: Bush junior, Bush senior a Bill Clinton. FOTO – REUTERS

Bush si z lietadla prezerá Manhattan. FOTO – REUTERS

Bush v škole na Floride telefonuje do Washingtonu, v televízii práve padá WTC. FOTO – REUTERS

Porada v Camp Davide: Ako ne Afganistan. FOTO – REUTERS

Bush ukazuje Cheneymu: Takto leteli. FOTO – REUTERS

Card hovorí Bushovi: „Druhé lietadlo narazilo do druhej veže. Je to útok na Ameriku.“ FOTO – REUTERS

Nič nenasvedčovalo, že by mohlo ísť o niečo vážnejšie. Prezident sa preto posadil pred školákov. O päť minút neskôr sa k nemu naklonil šéf Bieleho domu Andrew Card: „Druhé lietadlo narazilo do druhej veže. Je to útok na Ameriku.“

Fotografie zachytávajú Busha so stiahnutými perami. „Vyhlásili nám vojnu, došlo mi v tej chvíli, že ideme do vojny,“ opísal neskôr reportérom denníka The Washington Post kritické minúty z 11. septembra.

Bushova doktrína

Útok na Ameriku bol šok. Amerika a ani svet na to nebol pripravený. Bush sedel v základnej škole na Floride, jeho viceprezident Dick Cheney bol síce v Bielom dome, musel však utiecť do bunkra. Ochrankári ho vraj takmer bez slov chytili pod pazuchy a do krytu ho doslova odniesli. Minister zahraničia Colin Powell bol práve na návšteve v Peru.

Napriek tomu trvalo neuveriteľne krátko a Biely dom sformuloval svoju politiku. Bushova doktrína vznikla hneď v prvý deň. Po roku je jasné, že sa jej stále drží: Amerika je vo vojne, protivníkom nie sú len teroristi, ktorí stoja za útokmi, ale aj krajiny, ktoré ich kryjú. A zašiel ešte ďalej: nepriateľom Ameriky sú aj režimy, ktoré ohrozujú svet zbraňami hromadného ničenia a Amerika má preto právo na prvý, preventívny úder. Už vtedy vznikla myšlienka, ktorú neskôr pomenoval dvomi slovami: os zla.

Za rok mnoho vecí z 11. septembra vyprchalo. Pominula obrovská vlna amerického vlastenectva. Nik na svete nevie smútiť s takým pátosom ako Američania. Milióny amerických vlajok, tričiek s národnými motívmi, požiarnici a záchranári z hračkárstva, zaplnené štadióny na spomienkových koncertoch a omšiach, ale aj vykúpené lekárne a strach z vlastných susedov. To všetko si ľudia ešte stále pamätajú, sila okamihu sa však pominula.

Bushova politika sa však nezmenila. Dnes je to možno ešte jasnejšie ako kedykoľvek predtým: po Afganistane prichádza na rad Irak.

Doma a von

Vo svete to mnohí nevedia pochopiť. Tvrdohlavosť, s akou ide za dopredu určeným cieľom, čierno-biele delenie sveta na dobrých a zlých sa mnohým, a najmä v Európe, zdá čudné. Bush a Amerika u nich neboduje.

Doma ho naopak v tejto veci chápu. To, čo robí vo vojne proti terorizmu naďalej podporuje až 70 percent Američanov. Problém je ale inde. Podľa mnohých je rok príliš dlhým obdobím na to, aby sa prezident venoval len teroristom. Američanov trápi ekonomika. Pre mnohých je 11. septembrom aj škandál v Enrone a odhalenie podvodov v biznise. Stále viac ľudí si myslí, že prezident musí svoju agendu výrazne zmeniť: k terorizmu musí pridať aj domáce problémy.

Vo svete už zase prevažuje pocit, že Amerika koná na vlastnú päsť, že neberie ohľad na spojencov, Zem ani na medzinárodné dohody. Titulky vo francúzskych novinách typu „Teraz sme všetci Američania“ nahradili spory o medzinárodný trestný súd, globálne otepľovanie, neľudské zaobchádzanie s väzňami na Guantáname.

Tie výhrady počuje Bush oveľa hlasnejšie aj doma. Aj tam je veľa tých, čo nie sú nadšení z toho, že spor sloboda verzus bezpečnosť, vyhral pocit ohrozenia. Za rok v Amerike zatkli stovky amerických Arabov a stovky cudzincov. Mnohým z nich terorizmus nevedeli dokázať, napriek tomu ich držali vo väzbe. Sprísnili sa imigračné zákony.

Stále ten istý muž

Amerika aj svet sa možno zmenili. Bush však zostáva stále rovnaký. Ľudia z jeho okolia tvrdia, že tak ako konal za posledný rok, konal vždy. Vždy sa absolútne koncentroval na jednu vec, vždy veľmi jasne rozdeľoval, čo je dobré a čo zlé. Stále sa riadi inštinktom, a to aj vtedy, keď rozhoduje o svete a v Bielom dome mu jedno radí umiernenejší Colin Powell a druhé tvrdší Dick Cheney. Stále má radšej svoj ranč v Texase ako Washington, stále rád spí a stále nie je partnerom na príliš dlhé reči.

V to ráno, ešte predtým než si sadol do školy v Sarasote, bol behať. Celkom isto to urobil aj dnes.

MATÚŠ KOSTOLNÝ