aním sa, ako v rokoch 1938 či v roku 1968.
Jej intervencia bola niekedy nenápadná, inokedy masívna, napríklad keď hodila svoj ekonomický a vojenský potenciál na misku váh v prvej i druhej svetovej vojne. Obidve vojny sú predelom v našich dejinách. Koniec-koncov, technický, vedecký, vojenský a ekonomický potenciál USA rozhodol aj tretie dejstvo „európskej občianskej vojny“ – studenú vojnu.
Reflexiu slovenskej spoločnosti na Ameriku nemožno vyjadriť jednoducho a jednoznačne. Obsahuje dôverný zážitok slovenských vysťahovalcov, ale aj pohľady z ďaleka, sprostredkované a filtrované našou príslušnosťou k Európe a zaradením do mocenských blokov. Veď vo všetkých troch spomínaných prípadoch, keď Amerika otvorene zasiahla do svetového diania, oficiálne bolo Slovensko na druhej strane barikády.
Na pomníkoch padlých v prvej svetovej vojne je mnohonásobne viac vojakov monarchie, ako legionárov. Vypovedanie vojny Slovenskou republikou Amerike roku 1941 možno vybaviť anekdotami o mobilizovaných pltiach, ale fakt je, že slovenskí letci zostrelili viac lietadiel spojencov ako Slováci v armádach na druhej strane frontu lietadiel nemeckých. Tanky, delá, transportéry, munícia z Martina, Dubnice, Detvy i Sniny v malých horúcich vojnách, ktoré štyridsať rokov živili veľkú studenú vojnu, nemali celkom zanedbateľnú úlohu.
Samozrejme, po porážkach týchto oficiálnych politík, sa naše zaradenie medzi víťazov vždy malo o čo oprieť. O nejaké koncepcie, názory aj činy. Ale predsa len. Všetko sa dá vysvetliť, zaradiť, ešte radšej zabudnúť, ale všetko, čo sa naozaj stalo, necháva nejakú stopu.
Príčina vytrvalosti stretávania sa slovenských a amerických dejín nie je samozrejme iba v tejto najnápadnejšej, dramatickej rovine. Významná a dlhodobá prítomnosť USA na svetovej scéne sa opiera o ich dynamiku v ekonomike, vo vede, v účinnosti politického systému. Teda v permanentnej modernizácii.
Ak sa prekopeme cez ideologické nánosy názorov na slovenskú minulosť aj súčasnosť, zistíme, že presne to je aj podstata novodobých slovenských dejín. Samozrejme s podstatnými rozdielmi. Spojené štáty vytrvale, cieľavedome, raz silou, raz s využitím zákonov príťažlivosti usilujú o svetové líderstvo. Podľa možnosti vždy a vo všetkom: druhé miesto je porážkou.
Slovensko nie je kdesi na druhom póle, tam je momentálne Sierra Leone, ale s vypätím síl sa usilovalo a usiluje o to, aby nestratilo kontakt, aby bolo vo vedúcom peletóne, ak nie na špici, tak na dohľad.
Úspešnosť a tempo tohto úsilia by mohlo ovplyvniť, ak by sme si odvykli používať už dvakrát prevarený čaj a orientovali sa na pôvodné pramene. A tie sú, iste nie vždy a vo všetkom ale v mnohom a často, za oceánom. Desať rokov, pokiaľ sa trendy a inovácie udomácnia v západnej Európe a ďalších desať, až sa dotrmácajú do Bratislavy, bolo už v minulosti priveľa. V súčasnosti to môže byť katastrofa.
Rok od septembrovej tragédie je primálo, aby sa dala zaradiť do dlhodobých trendov. Aj v amerických dejinách bolo už mnoho explózií, ozajstných aj symbolických, ktoré sa pociťovali ako prelom. Krach burzy v roku 1929 bol okamžite vnímaný ako tragédia, Pearl Harbor roku 1941 ako urážka a výzva, explózia atómovej bomby roku 1945 ako revolúcia vo vojenstve, ale skutočný dosah týchto udalostí, vecný, časový i priestorový sa ukázal až s odstupom.
Podstatné však je, že od každého z týchto „výbuchov „ sa dá bez akéhokoľvek násilia na historiografii viesť priama línia aj k našim dejinám. A 11. september asi nebude výnimkou. Ak aj čas ukáže, že to nebol ani koniec ani začiatok dejinnej epochy, už vieme, že celkom isto je koncom ohromujúcej, desaťročnej geopolitickej ľahkomyseľnosti. Teda niečoho, čo mali spoločné malé Slovensko aj veľká Amerika.
Autor: ĽUBOMÍR LIPTÁK(Autor je historik)
