Len vytrvalé štúdium umožní pár ľuďom pochopiť japonskú kultúru. Keď sa do Japonska vyberie cestovateľ, tak ako sa tam pražský fotograf Zdeněk Thoma vybral kedysi stopom, uľahčí Európanom námahu: to, čo vidíme na fotkách, je Japonsko, no na tie isté kopce, lesy a more sa pozerá človek, ktorý vidí rovnako ako my.

Thomova výstava fotografií Cesty ťažných mrakov na Japonskom veľvyslanectve v Bratislave (trvá do 4. októbra) je však viac než len dojmom dobrodruha cestujúceho neznámou krajinou. Obrázky sú sprevádzané českými prekladmi starodávnych japonských básní haiku. Väčšinu z nich písal najznámejší básnik Macuo Bašó, turista zo sedemnásteho storočia, ktorého „zlákal vietor z ťažných mrakov“. Bašóove slová a Thomove pohľady vzácne sedia, veď aj fotograf je podľa slov v katalógu presvedčený, že Bašó by dnes okrem štetca a tušu mal cez plece prehodený fotoaparát.

Originálne básne haiku sú dlhé sedemnásť slabík a spĺňajú tri S: je v nich samota, smútok a sebareflexia. Nie je to depresia, ako by to stručne zhrnul našinec, samota totiž môže byť aj jednota s prírodou, smútok vznešenou nostalgiou a sebareflexia vnemom človeka, ktorý si práve všimol list na zemi, alebo začul divú kačku. Dodnes tí uponáhľaní a prepracovaní Japonci jeden deň v roku cestujú z hypercentier von, pozrieť si magnólie, keď kvitnú. Pod stromami vtedy sedia starí majstri a predávajú šálky čaju. Na fotografiách Zdeňka Thomu ich však neuvidíte, rovnako ako o nich nepíšu haiku. Oba pohľady totiž nesmerujú na ľudí, ale z človeka von. Jeho prítomnosť nie je tá podstatná, ale je jasná už len z toho, že niekto sa na krajinu predsa musí dívať. Ako to hovorí krátka japonská zenová hádamka: Keď padá v divočine strom a my ho nevidíme - vydáva zvuk?

DENISA VOLOŠČUKOVÁ