Alois Jirásek. FOTO - ARCHÍV
Stal sa symbolom boja proti nespravodlivosti. Hrdinom, ktorý pre Čechov stelesňuje rozhodnosť, neoblomnosť, túžbu po pravde a slobode. Je jednou z tých osobností, ktorá dvíha sebavedomie národa v ťažkých chvíľach a ktorej príklad pôsobí ako svetlo do tmavej budúcnosti. Človekom, akého vo svojej histórii hľadajú azda všetky národy sveta. Nie je podstatné, či to, čo sa o ňom hovorí, je skutočne pravda. Dôležité je, že sa vryl do pamäti národa a je nemožné ho odtiaľ dostať. Ján Kozina, zvaný Sladký, sa údajne narodil pred 350 rokmi - 10. septembra 1652.
O jeho živote nevieme príliš veľa. Napriek tomu sa o Kozinovi popísali stohy papiera. Jeho postava postupne zľudovela a stala sa námetom pre mnohé básne, romány či dokonca opery. Každý z autorov tu čosi pridal a tam zase ubral, až vznikla povesť známa dodnes.
Ján Kozina patril k chodským strážcom hraníc, ktorých Alois Jirásek vo svojom románe nazval Psohlavcami. Pomenovanie vzniklo na základe toho, že psy sa stali neodmysliteľnou súčasťou ich zamestnania.
Psohlavci sa ešte v roku 1325 zaviazali českému kráľovi Jánovi Luxemburskému strážiť miestne chodské lesy proti prieniku vonkajších votrelcov. Za odmenu od kráľa získali viacero výsad, ktoré z nich robili slobodných hospodárov.
Za Habsburgovcov však hranice strácali svoj dovtedajší význam. A tak napriek tomu, že v čase českého povstania, ktoré bolo predohrou tridsaťročnej vojny, stáli Chodovia pri cisárovi a nezúčastnili sa ani na sedliackom povstaní v roku 1680, rozhodol sa cisár dať ich územie pod právomoc verného správcu Lammingera. Pre Chodov navždy zostal Lomikarom. Ten sa jedného dňa v roku 1692 objavil spolu s vojenským sprievodom v Chodove a zrušil všetky sedliacke výsady a práva. Chodovia sa však nepodriadili. Spoliehali sa na listiny českých kráľov, ktoré tajne schovali u matky Jána Sladkého Kozinu.
Kozina sa však na prvých sporoch nezúčastnil. Krátko pred nimi sa oženil a jeho žena sa z neho snažila urobiť poslušného muža. Nečudo, že od svojich blízkych, dokonca i matky, musel čeliť rôznym posmeškom a nedôvere. Svoju reputáciu si však upevnil po tom, ako sa so svojím priateľom Matejom Pribkom postavil proti panským strážcom a zranil sa. Od Lomikara si za to obaja vyslúžili väzenie na Trhanovskom zámku.
Medzitým Lamminger za pomoci svojich vojsk objavil vzácne listiny a pred Kozinovými očami ich zničil. Pokladal to za dokonalú odplatu Chodom za to, že sa odmietli podvoliť jeho nariadeniam. To však ešte netušil, že tí sa obrátili so sťažnosťou na pražský apelačný súd. A tak sa sedemčlenná chodská delegácia, v ktorej bol i Kozina, stretla s Lammingerom pred súdom. Predsedal mu cisár Leopold I.
Pre Chodov sa zdalo, že nie je nič stratené. Stále totiž mali dva najdôležitejšie majestáty, ktoré ani Lammingerovi vojaci nenašli. Ich nádeje vkladané do cisára sa však rozpadli. Súd zničil i posledné listiny a prikázal, aby sa Chodovia poslušne vrátili domov. Aj v tom im súd napokon zabránil. V tých istých chvíľach totiž na Chodsku vypuklo povstanie.
Súd preto od delegácie žiadal, aby menom svojho ľudu sľúbila Lammingerovi poddanstvo. Chodovia však svorne odmietli. Kozina sa ako ich vodca dostal opätovne do väzenia. Súd s rozsudkom dlho neotáľal. Trest znel na rok žalára. Lamminger si však pre Kozinu vynútil smrť obesením.
Kozinu mali popraviť v Plzni. Museli sa na nej zúčastniť zástupcovia všetkých chodských dedín, aby u nich vzbudila strach a pokoru. Lamminger mu pred popravou vo väzení ponúkol milosť. Žiadal za to potvrdenie sľubu poddanstva. Kozina hrdo odmietol.
Povesť mu tesne pred smrťou kladie do úst tieto slová: „Lomikar, Lomikar, do roka a do dňa ťa pozývam na večný súd.“ A skutočne! Lamminger v novembri nasledujúceho roku pri raňajkách klesol mŕtvy na zem. Chodovia to chápali ako Boží trest.
Zajtra - Juscelino Kubitschek de Oliveira
