„Tešil som sa aj na naše národné jedlo z kukurice. Sadzu som nejedol odvtedy, čo som prišiel na Slovensko. Zarazilo ma však, že ani doma sadzu dlho nejedli,“ hovorí Killian.
Vrecko kukuričnej múky, chlieb Zimbabwčanov, oficiálne síce stojí len 250 zimbabwianskych dolárov, no v obchode ju už dávno nekúpite. Ak chce človek nakŕmiť seba i rodinu, potraviny musí nakupovať na ulici, kde je ich cena až trojnásobná. Vláda tvrdí, že za jeden zimbabwiansky dolár dostanete 55 amerických. V skutočnosti ale jeden americký dolár môžete vymeniť za 700 až 800 zimbabwianskych.
Killian vidí budúcnosť svojej krajiny zle: „Zásoby kukurice už dávno vláda predala do Južnej Afriky a hoci sa v septembri začína obdobie dažďov, ktoré je pre budúcoročnú úrodu veľmi dôležité, na poliach nie je nič zasadené a nikto na nich nepracuje. Bude hlad.“
Bieli farmári Zimbabwe pomáhali. Teraz ich ale Mugabe vyháňa. To veľké nádeje nedáva. „Bieli farmári kupovali farmy za vlastné peniaze, pomáhali v krajine udržiavať prírodné parky a budovali infraštruktúru, ktorá slúžila aj miestnemu obyvateľstvu. Mugabe tam však posiela veteránov, ktorí všetko ničia, devastujú prírodu a strieľajú zvieratá v rezerváciách. Medzi ľuďmi nenávisť nie je a nikdy nebola. To len politici pre svoje mocenské záujmy neustále vyvolávajú konflikty,“ hovorí Killian. A kým diktátor Mugabe drancuje krajinu, ľudia sa jeden druhého pýtajú, čo majú robiť.
Vláda sa navyše tvári, že nemá problém ani s rodinami asi 250-tisíc prisťahovalcov z Malawi a Zambie, ktorí zostali po plienení veteránov bez práce a identity na ulici. Títo ľudia pracovali na farmách belochov niekoľko generácií, nikdy nepotrebovali občianske preukazy či iné doklady, teraz sa však bez nich nemôžu začleniť do spoločnosti.
SILVIA PONIŠTOVÁ
