Futbaloví juniori s Polákom (aj na fotografii vľavo), Tittelom a ďalšími funkcionármi.
zrejme by sa veľa odvážlivcov nenašlo. Tréneri by o taký nôž na krku nestáli. Napriek tomu tieň kedysi uznávaného futbalu prekročili aspoň naši mladí. Zásluhou trénera Poláka si devätnásťroční mládenci zavesili pred pár týždňami na krk bronzové medaily z majstrovstiev Európy. Od rozdelenia Československa to je prvá medaila pre slovenský futbal.
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Kým je trénerom Polák
Štyridsaťosemročný Peter Polák sa do Bratislavy presťahoval zo Skalice, Záhorákom sa však byť necíti. „Ale možno mi zostali nejaké spomienky na matkine trdelníky a obľubujem Skalický rubín.“ Ako futbalista začínal v prvej dorasteneckej lige bratislavských Vinohradov. Raritou bolo, že mal vtedy ešte len pätnásť. Pokračoval v drese Pezinka a na trénerskú lavičku zasadol v roku 1981. Keď trénoval béčko Slovana, všimla si ho po vyhranom zápase v Osnabrucku už aj futbalová Európa.
Ponuku z klubu 1860 Mníchov nemohol vtedy pre totalitný systém v našej krajine prijať, nastúpil tam však krátko po revolúcii, v roku 1992. Začal ako asistent v mladšom doraste, popri Eckhardtovi Morcinekovi. „Bol tvrdý profesionál vo veľkom futbale a ja som sa mohol a zákonite musel po jeho boku veľa naučiť. Dodnes som mu za to vďačný.“
Získali titul bavorských majstrov a vo finále po prvý raz zdolali mestského rivala Bayern. Získali aj dorastenecký titul majstrov krajiny. To už bol Polák hlavným trénerom. Mal otvorené dvere na futbalové tréningy trénerov svetového kalibru ako Heynckens, Lerby, Beckenbauer, Ribeck či Trapattoni. Nasledovala závisť, ohováranie, fámy a zákonite neúspechy, prehry, rany pod pás. Polák sa teda pred dvoma rokmi vrátil domov. V Nemecku sa mu nakoniec končila stáž. Aj tu ho však niektorí neprajníci zatracovali. „Ich názory som si nebral k srdcu, skôr ma burcovali. Dokázať týmto závistlivým ohováračom pri kávičke, že kto verí v tvrdú prácu, dosiahne aj úspech.“
Neverili mu ani niektorí slovenskí tréneri. Prišla im konkurencia. Poláka však podržal futbalový zväz – jeho vedenie v osobách Františka Laurinca, Pavla Peráčeka, Dušana Tittela. On im zato priviezol z nórskych fjordov bronz. A zostáva na Slovensku, napriek tomu, že sa jeho rodina roztrúsila po svete. Manželka žije s dcérou, ktorá dokončuje štúdium cudzích jazykov, v Mníchove, syn študuje na univerzite v kanadskom Vancouvri. „Ja teraz žijem tu. Plávam, behám, hrám tenis. Najradšej chodím na dovolenku k moru. Musím ale povedať, že rodina ma v najťažších chvíľach podržala.“
Kým bude?
Do ďalších rokov si Peter Polák zatiaľ predsavzatia či ciele nedáva. Ale určite by rád doviedol mladých futbalistov na budúcoročné majstrovstvá sveta v Spojených arabských emirátoch. Jeho heslom je: „Ak chcete medailu, na trávniku musíte zomrieť.“ A potom sa uvidí.
„Je to skutočne výborná partia veselých chalanov, ktorí berú moje rady vážne. Snažím sa k nim pristupovať kamarátsky, väčšinou s humorom, čo sa im páči. Vážnejšie problémy zatiaľ neboli.“ Ťažkosti si nakoniec robí Polák skôr sám. Tým, že má napríklad náročného koníčka. Iní zbierajú známky alebo motýle, on zbiera športové dresy. Ako tréner ich, samozrejme, nemá ťažké získavať. Horšie je to s ich skladovaním.
JOZEF BYTČÁNEK
