Túto „odvážnu“ tézu autor neilustroval porovnaním, ako a čím sa odlišovali vlády pánov Klausa, Tošovského a Zemana, a nevenoval sa ani tomu, aké dôsledky mali tieto odlišnosti pre štát. Tézu, že voľby rozhodujú o smerovaní krajiny, zargumentoval inak. Tak, že porovnal Česko so Slovenskom. Zrejme tým chcel povedať, že každá krajina má šancu, aby si slobodne a demokraticky prejavenou vôľou občanov skomplikovala život, ale nie každá ju aj využije.
Komentár s objavne sa tváriacim tvrdením, že voľby majú podstatný vplyv na život republiky, by mienkotvorný denník na Slovensku pred voľbami neuverejnil, lebo tu je to očividná banalita. Na rozdiel od našich západných susedov, kde sa menili vlády, ale nie smerovanie štátu, boli každé ponovembrové voľby na Slovensku vždy aj smerodajným aktom.
Boli nielen demokratickou procedúrou, prostredníctvom ktorej občania určili nový pomer politických síl, ale aj činom, ktorý ustanovoval nové spoločenské pomery. Každé voľby vo väčšej alebo menšej miere rozhodovali o charaktere politického režimu a tým aj o zahraničnopolitickom smerovaní štátu. Sociologička Soňa Szomolányi napísala, že séria volieb od roku 1989 mala na Slovensku charakter takzvaných kritických volieb. Teda volieb, ktoré v sebe obsahovali aj bod obratu.
Nadchádzajúce, v poradí piate voľby po novembri 1989, by mohli Slovensku umožniť, aby napokon úspešne zvládlo test, o ktorom politológ Huntington hovoril ako o teste konsolidovanosti demokracie. Ak parlamentné voľby umožnia dve výmeny vlád bez toho, že došlo k politickému, ústavnému či spoločenskému regresu, tak to potvrdzuje, že demokratické inštitúcie a hodnoty sú v krajine spoľahlivo zakotvené.
