Autor článku okrem iného sugestívne opisuje prekvapujúci záver aukcie, kde obraz maliara Milana Paštéku - Dvojica v interiéri, ktorý označil „ako priemerné a páčivé dielo galandovca, bol vydražený za mimoriadne vysokú cenu 157-tisíc Sk nezorientovaným záujemcom“. Rada by som k tomu pripojila niekoľko poznámok.

Bude to znieť možno paradoxne, ale vysoká cena v okamihu otvorila priestor na podozrenie, ktoré vo mne vyvolal tento obraz už na preddražobnej výstave dňa 2. júna 2001. Presvedčenie, že obraz nebol namaľovaný Paštékovou rukou, sa v tej chvíli stalo skutočnosťou. Obraz pravdepodobne prešiel súdnoznaleckým posudkom. A ja sa pýtam samej seba, čo ma núti neodstúpiť od tohto podozrenia. Kam mám odstúpiť? Do ríše divov?

Nikto, a v tom som zahrnutá aj ja, nemôže povedať, že všetky Paštékove obrazy majú iba tú najvyššiu maliarsku hodnotu. Musím však pripomenúť, že chyby vo výstavbe tohto obrazu, tak zreteľne viditeľné, by tento maliar, aj keby sa o to veľmi usiloval, nebol schopný urobiť. Veď v roku 1982, ako oznamuje nie celkom presvedčivá signatúra na obraze, ktorej vročenie prekrýva koniec podpisu, mal za sebou zásadnú výstavu z roku 1965, veľký grafický cyklus známy pod názvom Otec Ubu, stovku pastelov okrídlených postáv, veľký cyklus obrazov Chodec, Narcis a i., ktoré boli v Bratislave vystavené až po roku 1988, a aj cyklus ceruzkových kresieb zo začiatku 80. rokov.

Sila prezentácie je v plytvaní. A tento obraz tu visí bokom, nepodobný príliš veľkému množstvu iných.

V katalógu Paštékovej výstavy z roku 1999, teda posmrtnej výstavy, sa nachádza reprodukcia obrazu rovnakej ženy, sediacej na rovnakej zelenej stoličke, s názvom Sediaca, signovaný rokom 1981. Táto Sediaca je takým spôsobom osadená v priestore, že ho mimoriadne zviditeľňuje, farba tohto obrazu je súčasne jeho hmotou (a nie dekoratívnou ozdobou) a osobitá vyváženosť obrazu nedovolí žiadne optické skraty, ktoré naopak na vydraženom obraze skrúcajú figúrou. O hlave primaľovanej v dolnom pravom rohu obrazu sa dá povedať iba to, že je to „páčivá“ a súčasne aj nepresvedčivá montáž. Nech mi nový majiteľ obrazu odpustí, nie som profesionál a navyše som žena. Ale od roku 1961 žijem medzi obrazmi Milana Paštéku a aj dnes sa na ne denne pozerám. Poznám ich hmotu, ich hĺbky a plytčiny, poznám ich farebnosť.

To však neznamená, že môj výrok o obraze by mal byť konečný. Mojím právom a aj povinnosťou je zverejniť tieto pripomienky, lebo som jedným z dedičov Paštékovho diela. Som pripravená obhájiť ho pred jeho „úprimnými priateľmi a priaznivcami“, ktorí možno chystajú ďalšie podobné prekvapenia.

Záver článku o silnejúcom výskyte falzifikátov na našom trhu s umením prijímam ako vážne varovanie.

EVA PAŠTÉKOVÁ