Švédsky fotograf Jens Olof Lasthein pózuje v galérii Profil pred svojou fotografiou s názvom Vukovar, Východné Slavónsko, 1997. FOTO - PETER PROCHÁZKA
Keď sa v roku 1994 vrátil z obkľúčeného Sarajeva, rozhodol sa, že sa tam musí vrátiť. Nie preto, aby fotoaparátom zachytil zverstvá vojny v bývalej Juhoslávii. Prostredníctvom všadeprítomného násilia chcel priniesť svedectvo o každodennom živote ľudí na pozadí vojny.
Švédsky fotograf Jens Olof Lasthein (1964) sa na rôzne miesta balkánskeho konfliktu vrátil ešte osemkrát. Výsledkom týchto ciest je výstava Medzičas (Moments in Between), ktorá je do 2. októbra v bratislavskej galérii Profil na Prepoštskej ulici. „Dalo by sa povedať, že som aj fotoreportérom. Lenže spravodajské fotografie sú na druhý deň nepoužiteľné. Chcem, aby sa na moje práce dalo pozerať aj po mnohých rokoch,“ vysvetľuje Lasthein pozíciu nezávislého fotografa. Na Slovensku je už druhýkrát. V osemdesiatych rokoch ako dvadsaťročný precestoval východný blok vrátane bývalého Československa.
Obrazy, čo sme videli
Jeho fotky nezaznamenávajú konkrétnu udalosť ako v prípade snímky zo srbského koncentračného tábora, ktorá preletela svetom a podala správu, čo sa v tom čase v Bosne dialo. „Vojna v bývalej Juhoslávii bola možno najmedializovanejším konfliktom vôbec. Moje fotografie úzko súvisia s obrazmi, ktoré už ľudia videli,“ dodáva fotograf. Ľudské príbehy sa na snímkach odohrávajú v prestávkach medzi ostreľovaním, po etnickej čistke alebo pred tým, ako zaznie výstrel, napísal v sprievodnom slove výstavy Jesper Lindau. Jensove fotografie nie sú odrazom udalosti, skôr zaznamenávajú atmosféru, chvenie v ovzduší, tieň vojny.
Jens Lasthein sa do Sarajeva dostal prvýkrát v roku 1994 v lietadle OSN, ktoré z Talianska dovážalo humanitárnu pomoc. Trvalo tri dni, než obrovský stroj vzlietol, pretože srbské paramilitárne jednotky vtedy ostreľovali letisko. „Sarajevo bolo obkľúčeným mestom a ľudia mali radi všetkých, ktorí tam prišli, pretože chceli vedieť, čo sa deje tam vonku,“ vysvetľuje. Aj preto sa nestretol s nevôľou ľudí, ktorých neodradil na krku zavesený fotografický prístroj. Pracuje otvorene. Nie je špión, často sa s ľuďmi rozpráva a čaká na správny okamih, keď stlačí spúšť.
Než sa to začne
O rok neskôr sa vydal do Macedónska. „Pretože si všetci mysleli, že vojna bude pokračovať tam. Chcel som zachytiť momenty, než sa to začne, ale prišlo to až o šesť rokov neskôr,“ hovorí. Po vojne navštívil postupne Bosnu, Východné Slavónsko, Republiku srbskú a Kosovo.
Médiá z Balkánu odišli, ale to ešte neznamená, že sa tam situácia vyvíja tým správnym smerom. Jeho fotografie vyjadrujú pochybnosť, že by sa život mohol vrátiť do starých koľají: „Stále tam pracuje propaganda, hlavne na srbskej strane. Keď som navštívil Srebrenicu, ľudia hovorili, že tam vôbec nebol masaker. Klamali mi, pretože ak klameš sebe, klameš aj ostatným. A opakované lži sa stanú časom pravdou.“
Z niektorých novinárov, ktorí intenzívne prežili útrapy vojny, sa stali humanitárni pracovníci. Nechceli ste niekedy zahodiť fotoaparát a začať pomáhať ľuďom? „Určite by som chcel urobiť viac, než niečo pozorovať. Ale fotiť viem oveľa lepšie. Nie som ani príliš statočný, takže by som nemohol byť vojnovým fotografom. Keď sa niekde začalo strieľať, tak som odišiel. Nechcem byť zabitý za to, že robím fotky.“
Súčasťou výstavy je aj fotografická knižka Moments in Between, pre ktorú vybral 55 fotografií zo stoviek. O každej by dokázal vyrozprávať malý príbeh, ale ako hovorí, zážitky ešte nemusia urobiť fotografiu zaujímavou. Jeho širokouhlé momentky rozprávajú vlastné príbehy a aj tým sa odlišujú od klasických reportážnych snímok.
V Sarajeve fotografoval aj dva roky po vojne. Atmosféra týchto fotografií sa vlastne neodlišuje od tých, ktoré urobil počas obliehania. Ale to nie je hlavné zistenie jeho nebezpečných výletov: strach a nepokoj zostali. „Diváci si môžu uvedomiť, že vojna sa síce skončila, ale v dušiach ľudí stále pokračuje.“
