Niektorí protestujúci boli na summite v Johannesburgu originálnejší ako zvyčajne. Na 6-tisíc papierových sôch umiestnili nápis „zradený“ v niekoľkých jazykoch. FOTO - REUTERS
„Akčný plán“ summitu okrem iného zahŕňa:
* Fond solidarity na likvidáciu chudoby. Príspevky zatiaľ budú
dobrovoľné
* Pomoc Západu chudobným krajinám vo výške 0,7 percenta HDP
* Iniciatívy na zachovanie prírodných zdrojov pre budúce generácie
* Prístup k sanitárnym zariadeniam. Ten má do roku 2015 získať
o polovicu viac ľudí ako dnes
* Prístup (najmä žien) k zdravotníckej starostlivosti. Ten má byť
v súlade s ľudskými právami
* Odporúčania v oblastiach medzinárodného obchodu, rybolovu
a ťažby nerastných surovín
Je pondelok 2. septembra a je ideálne počasie, aké je v Johannesburgu vlastne vždy. V jeho finančnom centre Sandton City práve vrcholí summit OSN o trvalo udržateľnom rozvoji. Vonku vyvádzajú anarchisti a vnútri napočudovanie tiež.
Juhoafrický prezident Thabo Mbeki, ktorý summitu symbolicky predsedá, sa ujíma úvodného slova. Je ním jeho obľúbená klasika: apartheid, tentoraz dokonca globálny. Západ v ňom podľa Mbekiho predstavuje ostrovček bohatstva v mori chudoby tretieho sveta.
Ako prví zrak k stropu dvíhajú juhoafrickí novinári všetkých farieb pleti a politického spektra. Po úvode nasledujú päťminútové prejavy prominentných hostí.
Keď vládne multilateralizmus
Tony Blair vo svojom prejave - v záujme pozdvihnutia tretieho sveta - vyzýva na zrušenie dotácií poľnohospodárom a najmä tým v Európskej únii. Na tribúne viditeľne tuhne Romano Prodi.
Ďalších päť minút je venovaných nemeckej predvolebnej kampani. Gerhard Schröder vyzýva Spojené štáty, aby konečne podpísali Kjótsky protokol, ktorý vraj mohol predísť záplavám v jeho krajine. Skôr než kancelár stačí zdôrazniť neúčasť Nemecka na plánovanom zásahu proti Iraku, vyprší jeho časový limit.
Pri rečníckom pulte sa po ňom vystrieda väčšina zo 103 prítomných premiérov, prezidentov a monarchov, ale žáner sa nemení. „C‘en est trop,“ zrevala by na záver mohutná a frustrovaná šéfka juhoafrickej diplomacie, keby vedela po francúzsky.
„Nikto z prítomných nedokázal batožinu z domu odložiť v predsieni,“ konštatujú politológovia, ale inak to vraj ani nemohlo byť. Je to podľa nich priamy dôsledok súčasného svetového usporiadania, alias „multilateralizmu“, ktorý nahradil bipolárny svet dvoch superveľmocí z čias studenej vojny. Vlády strácajú svoj kedysi monopolný podiel na moci v prospech mimovládnych organizácií na jednej strane a mnohonárodných spoločností na druhej. Všetky strany si na medzinárodných fórach, akým bol naposledy Johannesburg, len vyjasňujú vzťahy.
Svojím spôsobom do tejto diskusie prispievajú aj anarchisti, ktorí v posledných rokoch demolujú bez rozdielu všetky summity.
Pochybné obchody
Tento model má byť akýmsi mikrokozmom občianskej spoločnosti, v ktorej chýba pevná ruka, čo by v prípade potreby udrela po stole. Na zelenom summite sa vodcovská iniciatíva ponúkala Spojeným štátom, a to aj preto, že šlo o globálne najväčšieho znečisťovateľa životného prostredia. Bushova administratíva však obzvlášť trpí „skepsou z multilateralizmu“, čo je, mimochodom, tiež politologický termín. V minulosti napríklad vypovedala zmluvu ABM o protiraketových systémoch a stále spochybňuje Kjótsky protokol, ktorý už ratifikovala väčšina krajín.
Náklonnejšia na dohodu bola v Johannesburgu, naopak, Európska únia, ktorá sama funguje na princípe konsenzu. To však nestačilo. V situácii, aká nastala, zostalo len pri pochybných obchodoch medzi jednotlivými štátmi.
Američania tak o energii rokovali s Japoncami za chrbtom Európanov, za čo sa im pomstili delegácie Kanady a Ruska, ktoré po rokoch váhania prisľúbili ratifikovať kontroverzný Kjótsky protokol. Aby sa v záujme hostiteľov, ktorým po vlaňajšej durbanskej konferencii o rasizme hrozilo ďalšie medzinárodné faux pas, nejako dohodli, zhodli sa delegáti aspoň na základných princípoch, ktoré treba dodržiavať, aby rozvoj života na Zemi v budúcnosti zostal trvalo udržateľný. Hlavnými bodmi záverečného komuniké, ktoré sa stalo záväzným pre všetkých signatárov, sú 1. zvyšovanie pomoci chudobným krajinám a 2. šetrné zaobchádzanie s prírodnými zdrojmi.
Je to len začiatok
V obidvoch prípadoch ide o také nekonkrétne formulácie, aké mohli uspokojiť len málokoho. Bilancia summitu je preto v radoch jeho účastníkov viac ako schizofrenická. Juhoafrickí hostitelia tvrdia, že text záverečného dokumentu prekonal ich najoptimistickejšie očakávania. Generálny tajomník OSN Kofi Annan priznáva, že „summit nedosiahol všetky ciele, ktoré si predsavzal“. A pre organizácie typu Greenpeace a Oxfam bol Johannesburg „totálnym fiaskom“ a „výsmechom chudobe“.
Všetci sa napodiv utešujú tým istým: sú to len záväzky, ktoré aj tak nikto nedodrží. Summit akoby sa vôbec nebol konal. V tomto bode má pravdu Kofi Annan, pre ktorého „Johannesburg nie je koniec, je to len začiatok“.
Autor: PRE SME - ROMAN LIPTÁK, Johannesburg
