Bukovčanov „občiansky triptych“, obsahujúci hry Kým kohút nezaspieva (1969), Zažeň vlka (1970) a Pštrosí večierok (1967) nevyšiel knižne určite iba z nejakej piety, hoci tento dramatik a filmový scenárista (1921 - 1975) si to iste zaslúži. Vydavateľka evidentne vychádzala z predpokladu, že Bukovčanove hry sú čitateľsky zaujímavé, hoci dramatické texty k bežnej lektúre práve nepatria. V našom prípade bol však tento predpoklad správny, lebo generácie divákov, čo ešte zažili Bukovčanov úspech na domácich scénach, si takto môžu pripomenúť dávnejší divadelný zážitok - a ten bol silný najmä pri hrách Pštrosí večierok (premiéra v máji 1967) a Kým kohút nezaspieva (premiéra v auguste 1969, obnovená v apríli 1994). No nijaká kniha sa nevydáva iba pre pamätníkov. Bukovčanove hry majú aktuálny rozmer aj preto, že ich hlavným konfliktom sú otázky morálky a osobnej zodpovednosti za seba i za iných a tieto otázky sú položené aj dnešku.
Hra Pštrosí večierok je síce z Bukovčanovho triptychu najstaršia, ale dodnes pôsobí ako veľká metafora našej spoločnosti, v ktorej autor vyjadril podstatu všeobecných modelov správania. Na maturitnom večierku sa po dvadsiatich piatich rokoch stretnú bývalí spolužiaci: týchto desať ľudí už spájajú iba spomienky na školu, každý z nich je aj svojím postavením, aj povolaním, aj záujmami, aj osudmi celkom inde, no naraz sa vynorí meno profesora latinčiny, prezývaného Sumec. Má strastiplný život, ktorý mohli ovplyvniť aj jeho žiaci. Téma sa spočiatku len tak nezáväzne pretriasa, no postupne vyjde najavo, že na reťazi jeho nešťastí majú svoj diel zodpovednosti všetci, lebo neurobili to, čo bolo treba.
Obdobnú tému zodpovednosti, osobnej odvahy a skúšky charakterov spracoval Bukovčan i v hre Kým kohút nezaspieva. Dej sa odohráva po potlačení Povstania, keď Nemci okupovali Slovensko. Jeho miestom je pivnica, kde je zavretých desať ľudí, ktorých chytili na ulici po hodine zákazu vychádzania. Sú tu ako rukojemníci, kým sa nenájde vrah nemeckého vojaka, ktorý stráži majora, ubytovaného vo vile slovenského Nemca Fischla. Nik zo zdržaných nie je podozrivý, no všetkým hrozí smrť, ak vraha nenájdu. Rukojemníci sa správajú voči sebe najprv ako obete omylu, vysvetľujú jeden druhému, prečo boli vonku, no dlho to netrvá, najmä keď sprostredkovateľ Fischl príde so správou, že deviati sa môžu zachrániť, ak sa jeden obetuje. Aj táto Bukovčanova hra má univerzálnu platnosť, čo sa už nedá povedať o dráme Zažeň vlka, najslabšej z trilógie. Konflikt slovenskej rodiny v českom pohraničí je totiž tak viazaný na obdobie, že základnú myšlienku ťažko z nej abstrahovať a okrem toho veľmi cítiť vykonštruovanosť celej zápletky.
Na našich scénach chýbajú pôvodné hry a čo bráni tomu, aby sa na niektoré javisko vrátila aspoň jedna Bukovčanova? Nemáme dosť pštrosov?
