Otvorila oči. Sedel pri nej a na čele cítila jeho suchú chladnú dlaň. Čo sa stalo? Spýtala sa. Mala si horúčku, povedal. V izbe bolo prítmie. Závesy boli zatiahnuté a vo vzduchu sa vznášala vôňa liekov. Zložil ruku z jej čela. Pokúsila sa naňho usmiať. Ničomu nerozumiem, povedala.
Bol oholený. Pokožku na tvári mal napätú, oči unavené a vážne. Na sebe mal tmavý oblek, bielu košeľu a viazanku. Vzal ju za ruku. Všetko bude v poriadku, povedal. Zatvorila oči. Obostrela ju nekonečná únava. Zaspala.
Počula hlasy. Niekto sa jej dotýkal. Na hrudi cítila chladný kov, jemné krátke dotyky, potom čosi teplé a drsné. Zdá sa, že všetko funguje normálne, povedal hlas. S námahou otvorila oči. Sedel pri nej doktor Štaindler. Okuliare mal nasadené na špičke nosa a skúmavo pozoroval jej tvár. Ako sa cítite? Spýtal sa. Ja… neviem… som unavená… Povedala. Vlastný hlas jej znel cudzo. V ústach mala sucho.
Doktor jej priložil k ústam pohár. Napila sa. Pri dverách sa niečo pohlo. K posteli pristúpil vysoký muž s klobúkom v ruke. Sklonil sa k nej. Mohol by som s vami hovoriť? Spýtal sa. Nepoznala ho. Mlčala. Doktor si odkašľal. Neskôr. Nechajte ju oddychovať. Dám jej lieky a zajtra sa s ňou pozhovárate. Muž jej hľadel do tváre. Mal sivé pichľavé oči a pri kútiku úst malú jazvu. V doktorových prstoch sa zjavila tabletka. Toto zjedzte. Tak. Napite sa. Spite. Pokojne spite.
Pri posteli svietila malá nočná lampa. Na stoličke sedela nejaká žena a čítala časopis. Cez pootvorené dvere prenikal pruh svetla. Aký je deň? Je noc? Pohla rukou, zodvihla ju a prezerala si ju v slabom svetle lampy. Dlhé štíhle prsty, biela pokožka a modrasté žilky. Žena odložila časopis a vyšla z izby. Zostala sama. Obklopovalo ju ticho.
Potom sa otvorili dvere. Vošiel jej muž. Priložil stoličku bližšie k posteli, sadol si a skúmavo sa zahľadel do jej tváre. Doktor Štaindler hovorí, že by si už mala byť v poriadku, povedal. Dotkla sa jeho ruky. Kto sú tí ľudia? Spýtala sa. Čo hľadajú v našom dome? Čo sa stalo? Pozrel jej do očí. Potom si jemne vymanil svoju ruku z jej dlane. Prišli tvoji rodičia, povedal.
Otec podopieral matku. Sadli si k posteli a mlčali. Matka plakala. Otvorili sa dvere a opäť vošla tá neznáma žena. Niečo pošepkala otcovi. Prikývol. Rodičia vstali. Otec podopieral matku. Odišli. Neznáma žena roztiahla závesy. Izbu zalialo biele svetlo. Prišli muži v tmavých oblekoch. Niektorí si sadli, niektorí stáli. Dávali čudné otázky. Boli nepríjemní. Nerozumela im. Krútila hlavou. Zapchala si uši. Začala kričať.
Preložili ju na nemocničný vozík. Dvaja asistenti v bielych plášťoch ju priviazali remeňmi. Jej muž stál kdesi vzadu. Mlčal. Uhýbal očami. Doktor Štaindler jej pichol injekciu. Meral jej tep. Čo sa stalo? Spýtala sa slabým hlasom. Kde sú deti? Kto sú tí ľudia? Doktor Štaindler ju zakryl bielou prikrývkou. Mali ste horúčku, povedal. Vstal. Vozík sa dal do pohybu. Zatočila sa jej hlava. Zatvorila oči. Zaspala.
