Tandem: Anouk Aimée - Claude Lelouch

"Pre istý typ ženy, čo riskuje stratu svojej identity v mužovi, sú všetky tie pochybnosti ešte stále blízko... až kým nedospeje do stavu, keď si uvedomí, že skutočne prežíva milostný príbeh," hovorí francúzska herečka Anouk Aimée...

Femme fatale
Francoise Soryaová-Dreyfusová, dcéra hercov Henriho Dreyfusa a Genevieve Soryaovej, študovala balet v marseilleskej opere a herectvo v Londýne. Ako pätnásťročná očarila majstrov poetického realizmu, režiséra Marcela Carného a básnika Jacqua Prevérta, čo s ňou nakrútili film Kvet doby (1947) a vymysleli jej umelecký pseudonym Anouk Aimée. Vďaka svojmu krehkému pôvabu a melancholickému prejavu sa stala vyhľadávanou herečkou (Felliniho Sladký život a 8 1/2). V roku 1966 stvárnila v melodráme režiséra Claudea Leloucha Muž a žena skriptku Anne Gauthierovú, vdovu po kaskadérovi. Táto úloha ju preslávila po celom svete (Zlatý glóbus, cena BAFTA, nominácia na Oscara) a vrátila sa k nej ešte raz v Mužovi a žene po dvadsiatich rokoch. Všetky jej štyri manželstvá - s Eduardom Zimmermanom, Nikosom Papatakisom, Pierrom Barouhom, Albertom Finneyom - sa rozpadli. V rebríčku najsexi hviezd strieborného plátna, ktorý uverejnil magazín Empire, sa umiestnila na 56. mieste. V marci tohto roku prevzala z rúk Clauda Leloucha Čestného Césara za celoživotný prínos kinematografii.

Dôležitejšie bolo to, čo nepovedali
"Bol to film emócií. Zvuk bol dôležitejší ako slová, farby úchvatnejšie ako krajina. Každá chvíľa bola plačom, zvukom motora, piesňou. Bol to, myslím, môj prvý romantický film. Uvedomil som si, že netreba rozprávať, ale vyjadrovať. Čo postavy nepovedali, bolo často dôležitejšie než to, čo povedali," povedal o svojom "meisterstücku" Muž a žena samouk francúzskej kinematografie Claude Lelouch. Svojou neskrývanou sentimentalitou si získal priazeň miliónov divákov, ale výsmech kritikov. Jeden z nich raz poznamenal: "Keď si nie je istý, Lelouch akoby sa riadil mottom, použi farebný filter alebo strihni lyrické zábery psov a koní, a keď si naozaj nie si istý, použi oboje." Ako trinásťročný vyhral na amatérskom filmovom festivale v Cannes cenu za svoj krátky film Mal du Siecle. Celovečerný debut Čo je človeku vlastné (1960) mu financovala jeho rodina. Bol spolurežisérom dokumentu o olympiáde v Grenobli Videné ôsmimi (1972). Keďže, patrí k najaktívnejším francúzskym režisérom (dva tituly ročne), kvalita ide často na úkor kvantity.