foto archív
Tri tituly olympijského víťaza (Soul 1988, Barcelona 1992, Atlanta 1996), deväť titulov majstra sveta, dvanásť titulov majstra Európy. Až prišiel finálový zápas olympiády v Sydney s Američanom Rulonom Gardnerom.
Finálová zrada
Dvestopäťdesiatdeväť kíl živej váhy (Karelin 129, Gardner 130) funelo od úsilia zložiť súpera či získať body za nejaký chvat. V predpísanom čase finálového súboja do 130 kg sa to ani jednému z borcov nepodarilo, a tak prišlo na rad predĺženie. V ňom stačil 29-ročnému Američanovi jediný bodík (prvý, ktorý Karelin na žinenke za sedem rokov vôbec stratil) na ukončenie nadvlády o štyri roky staršieho Rusa.
Prvá prehra so zahraničným zápasníkom v živote naznačila Karelinovi, že je čas odísť. „Zradil som. Každého - fanúšikov i priateľov. S hocikým iným by som prehru prijal ľahšie. Ale s Američanom…“ smútil rodák z Novosibirska (19. septembra 1967). Zápaseniu dal naozaj zbohom. „Rozhodol som sa ešte pred sydneyskou olympiádou. A prehra s Gardnerom ma v tom len utvrdila. Končím. Už nikdy nechcem sklamať svojich fanúšikov, ktorí mi tak verili,“ vyhlásil frustrovaný Karelin, ktorý všetkých desať prehier kariéry dovtedy utŕžil len od borcov z krajín bývalého ZSSR. „Pamätám si každú. A tú poslednú z ruského šampionátu v Omsku s Igorom Rostorockým sekundu za sekundou.“
Strach v očiach súperov
Pre zápasnícky svet zostane sibírsky medveď nezabudnuteľnou legendou. Pre dominanciu na žinenkách i spôsob tréningu. Prepotená posilňovňa ho nikdy nelákala, radšej ťahal po snehu ťažké klady dreva. „Už roky bol môj tréning takmer nemenný. Ráno som si v lesoch na predmestí Novosibirska zabehol tak desať kilometrov, večer som trénoval na žinenke so sparingpartnermi a každú stredu som s partiou absolvoval zápasnícky basketbal. Niečo medzi americkým futbalom a basketbalom. A tesne pred súťažou som len zintenzívňoval tréningy,“ opísal Saša tajomstvo úspechu.
Nikdy netvrdil, že je neporaziteľný. „Často sa súperi zdolávali sami. Keď som nastúpil na žinenku a videl v ich očiach strach, vedel som, že je dobre.“
V detstve rád lyžoval i skúšal šťastie v atletike, stretnutie s trénerom Viktorom Kuznecovom a inšpirácia životom ruských bohatierov, ktorý vždy Karelinovi imponoval, však rozhodli o jeho životnej ceste. „Pod Kuznecovovým vedením som zápasil dlhých devätnásť rokov a neľutujem ani jediný deň,“ vyznal sa syn šoféra kamiónu.
Odolal aj Hollywoodu
Rodnej Sibíri zostal Alexander verný po celý život. Američania po tom, čo v Atlante zavŕšil olympijský hetrik, vyvinuli maximálne úsilie, aby z jeho nezmernej sily a popularity vyťažili. Bezúspešne. Odolal ponukám Hollywoodu, promotérov profesionálneho wrestlingu a lukratívnej sume za prestup do tímu amerického futbalu Dallas Cowboys.
„Môj domov je v Novosibirsku. Nechápem, prečo by som sa mal niekam sťahovať. Nikde nebudem mať také pohodlie ako tu. Na Sibíri som doma, mám tu rodičov, trénera, priateľov,“ vysvetľoval neobmäkčiteľný zápasník, o ktorom americká tlač po atlantskom zlate napísala, že trieska súperov o zem ako tenista John McEnroe rakety.
Zo žinenky do parlamentu
Po zlatom návrate z Atlanty pred šiestimi rokmi získal Karelin titul Hrdina Ruskej federácie a navyše mu udelili hodnosť generálmajora Ruskej armády. Po striebornej ceste domov zo Sydney ho vítali novinári kritikou. Vraj sa namiesto tréningu venoval viac politike. Za Novosibirsk totiž rok pred OH 2000 úspešne kandidoval za poslanca do Štátnej dumy. Vo svojom volebnom obvode získal 80-tisíc hlasov (26 percent).
V politike je zápasník, ktorý sa dostal medzi 25 najlepších športovcov 20. storočia, dodnes. Je mu bližšia než úloha trénera. „Ja na to vlohy nemám. Trénerstvo je dar, mne je bližšie hájiť práva novosibirského ľudu, než vychovávať nových šampiónov.“ Voľný čas na politickej dráhe radšej venuje knihám. Obľúbeným dielam Dostojevského, Čechova, Puškina či Jesenina. A pritom si vychutnáva tóny obľúbenej vážnej hudby. Najčastejšie sa z izieb jeho novosibirského bytu ozýva Brahms a Čajkovskij.
