Lionel Hampton (vpravo) a Steve Allen vo filme z roku 1956 The Benny Goodman Story.
FOTO - REUTERS
Hampton za šesť dekád aktívnej činnosti spolupracoval s každým, kto v džeze niečo znamenal - od Bennyho Goodmana cez Charlieho Parkera až ku Quincymu Jonesovi. „Bol to velikán, gentleman a jeden z najlepších muzikantov, ktorých táto planéta stvorila,“ povedal o ňom jeho manažér Phil Leshin. Muzika pôvodne bubeníka Hamptona bola melodická a swingujúca, ale poslucháčov uchvacovala i jeho magická osobnosť. Keď práve neexceloval na vibrafóne, tak bubnoval, spieval a hral vlastným špeciálnym štýlom na piano, kde používal dva prsty, ako by to boli vibrafónové paličky. Explozívny Hampton rád rozprával historku, ako sa vlastne k vibrafónu dostal: hrával vtedy v roku 1930 s bandom Lesa Hitea na bicie a pri nahrávaní v Culver City sprevádzali Louisa Armstronga. „Ležal tam vtedy jeden vibrafón v kúte,“ spomínal Hampton. „Louis sa opýtal, či vie niekto na tom hrať.“ Mladý Lionel vyhlásil, že je blázon do podobných inštrumentov a o necelú hodinu nahral s Armstrongom skladbu Memories of you - keď Louis spieval, Hampton hral na vibrafóne, k Armstrongovej trubke potom bubnoval.
Poslucháči si ho vážili, čo určite pomohlo i v období, keď s pianistom Teddym Wilsonom tvoril „čiernu“ časť slávneho kvarteta Bennyho Goodmana, ktorého „bielou“ polovicou boli Goodman a bubeník Gene Krupa. Tato skupina prelomila v roku 1936 rasové bariéry, ktoré dovtedy bránili čiernym hudobníkom hrať na verejnosti so svojimi belošskými kolegmi. Z tohto obdobia je i Hamptonova najznámejšia skladba Flying Home. Sám ju hrával asi tristokrát do roka.
Aktívne vystupoval až do 90. rokov, keď bol po mŕtvici upútaný na invalidné kreslo. Džezový klasik a filantrop obdržal v roku 1997 od svojho veľkého obdivovateľa prezidenta Billa Clintona Národnú medailu za umenie. Clinton o ňom vtedy povedal, že je „viac než len interpret“, a nazval Hamptona „levom americkej hudby, ktorý stále dokáže vibrafón rozospievať“.
(čtk)
