ILUSTRAČNÉ FOTO – ČTK/AP
vo svojej knihe Wealth and Demokracy: A Political History of the American Rich (Blahobyt a demokracia: Politická história amerického bohatstva). Táto kniha je výzvou k celonárodnej diskusii o dôsledkoch narastajúcej nerovnosti v Spojených štátoch.Kritika narastajúcej nerovnosti v Amerike prišla z nečakanej strany. Vyhranenému republikánovi Kevinovi Phillipsovi možno vytknúť všeličo, ale rozhodne nie to, že je ľavičiar. Jeho knihu Blahobyt a demokracia: Politická história amerického bohatstva vydalo renomované vydavateľstvo Broadway Books. Čitatelia v nej našli také závažné – a pritom podložené – obvinenia a výstrahy, že prestížny časopis New York Review of Books ju označil pravdepodobne za najvýznamnejší vydavateľský čin roka.
Phillipsove tézy majú naozaj, nielen na prvý pohľad, ničivú silu. Narastajúca nerovnosť medzi spoločenskými skupinami podmínovala demokratické hodnoty a môže ohroziť ekonomický blahobyt desiatok miliónov Američanov.
Aj v minulosti sa objavili prípady, že elita získala nad hospodárskym životom krajiny neprimerane vysokú kontrolu. Doterajšia história Spojených štátov však dokazuje, že Američania, štát i občania, si vždy dokázali vytvoriť obranné mechanizmy. Pravdaže, nikto nehovorí o revolúcii, pretože výbušná proletárska revolta sa Amerike nikdy nekonala – hoci viaceré demonštrácie a štrajky boli krvavo potlačené. Nikdy a nikde sa však nestalo, že by bedári vešali bohatých na stromy. Najosvedčenejšími obrannými mechanizmami pred revoltou boli v Amerike najmä radikálne právne reformy.
Takzvané Gilded Age (vo voľnom preklade obdobie korporácií), obdobie Morganovcov, Vanderbiltovcov, Rockefellerovcov či Astorovcov, ktorí každý na vlastnú päsť dokázali otriasť Spojenými štátmi, sa skončila na prelome 19. a 20. storočia hospodárskou krízou, ustanovením centrálnej banky, zavedením progresívnych daní a regulácie obchodu.
Dvadsiate roky, v ktorých dominovali miliardové majetky Fordovcov, Mellonovcov či duPontovcov, sa skončili vo veľkej depresii, ktorá vyústila do svetovej hospodárskej krízy. Podnietili však aj vznik New Deal, v rámci ktorého sa zaviedli podpory pre nezamestnaných, sociálne siete, stanovila sa minimálna mzda a zvýšili sa dane.
Čas novej spoločenskej dohody?
V posledných rokoch sme opäť svedkami prehlbovania sa sociálnej priepasti medzi hŕstkou najbohatších a ostatnými. Phillips je zhrozený najmä preto, lebo tento proces sa stupňuje takmer nepozorovane. Nikto v USA nediskutuje o tom, že desať percent najbohatších Američanov poberá dnes štyridsať percent všetkých ziskov (koncom 70. rokov sa o štyridsať percent ziskov delilo ešte tridsať percent najbohatších). Phillipsa poburuje, že nikoho neudivuje, že najbohatší z najbohatších – jedno percento spoločnosti – sú vlastníkmi štyridsiatich percent všetkých aktív – nehnuteľností i finančných investícií.
„Priepasť medzi bohatými a ostatnými je najhlbšia od tridsiatych rokov,“ upozorňuje Phillips. Podľa neho „…začiatok 21. storočia by mal vyústiť do novej všeobecnej dohody, pretože rast korporácií je väčší ako v období Gilded Age.“ Phillips však priznáva, že na obzore sa nijaká nová dohoda či reforma nerysuje. Nijaký New Deal. Iba krach internetovej bubliny v roku 2000 a posledné finančné škandály okolo Enronu, WorldComu, Xeroxu a ďalších obrovských korporácií (vrátane Coca coly, ale aj US Steel, ktoré vlastnia VSŽ Košice) si vzhľadom na finančné špekulácie, ktoré boli odhalené ako miliardové machinácie a podvody, vynútili prvé nesmelé pokusy o čosi ako reformu. Presnejšie, vo verejnom priestore sa objavilo niekoľko návrhov na skromné zmeny hospodárskeho systému.
Phillipsovi sa čiastočne podarilo poodhaliť príčiny, kvôli ktorým sa boom z 90. rokov a zväčšujúca sa priepasť medzi bohatými a zvyškom sveta nezvrhli na dramatické repete konca 20. rokov minulého storočia. Počas Clintonovej vlády, po dvoch desaťročiach stagnácie, začali rásť príjmy všetkých spoločenských kategórií. Všetci Američania mali pocit, že žijú v bohatej a spravodlivej krajine. Lenže príjmy topmanažérov sa v priebehu posledných desiatich rokov zvýšili o štyristo percent, zatiaľ čo mzdy pracovníkov zo stredu rebríčka zárobkov nanajvýš o sto percent.
Katastrofa pre demokraciu
„Nerovnosť príjmov sa začína chápať aj ako nerovnaký, a teda vonkoncom nie demokratický, podiel na politickom živote. Na začiatku 21. storočia nám hrozí opakovanie konca 19. storočia a konca dvadsiatych rokov 20. storočia. Aj vtedy boli súdy a Kongres plné ľudí, ktorí nadržiavali biznismenom, alebo ich záujmy otvorene reprezentovali,“ varuje Phillips.
„V dnešnej Amerike tri štvrtiny všetkých príspevkov do pokladníc politických strán poukazujú rodiny, ktorých ročný príjem prevyšuje dvestotisíc dolárov. To vysvetľuje, prečo Kongres schválil daňové úľavy pre najbohatších a Snemovňa reprezentantov sa pokúsila presadiť zníženie daní z vlastníctva pôdy. Pritom v čase, keď štyridsať miliónov Američanov nemá zdravotné poistenie (je pre nich príliš drahé) a pre mnohých dôchodcov sa kupovanie liekov stáva čoraz nevítanejším výdavkom, najvyššie zákonodárne orgány starostlivo skúmajú návrhy úplnej privatizácie sociálneho zabezpečenia (Social Security),“ píše Phillips.
Phillips tvrdí, že atmosféru mlčanlivého pritakávania narastajúcej materiálnej i politickej nerovnosti spoluvytvárajú aj médiá.
„Médiá sa zúčastňujú na pretekoch o bohatstvo, a preto prestávajú byť jeho bystrým pozorovateľom,“ tvrdí Jeff Madrick, publicista New York Review of Books a nadšený recenzent Phillipsovho bestselleru.
Zväčšujúca sa priepasť medzi bohatými a chudobnými sa môže ukázať škodlivou nielen pre politický systém, ktorý má zaručovať rovnakú reprezentáciu záujmov, ale aj pre americké hospodárstvo, ktoré Phillips zbožňuje. Práve preto sa pokúša rozvrátiť tézu, ktorou sa najčastejšie oháňajú liberáli, že narastajúce bohatstvo občanov znamená automaticky narastajúci objem úspor, čo generuje aj narastanie objemu investičného kapitálu. Phillips upozorňuje, že napriek dlhej konjunktúre v 90. rokoch sa objem úspor na celom území Ameriky zmenšoval! Ba čo viac, v posledných rokoch museli Spojené štáty hľadať zahraničných investorov, a stali sa tak najväčším svetovým dlžníkom.
To isté platí aj o údajne blahodarnom vplyve znižovania daní na vzrast produktivity práce. V 80. rokoch, keď Ronald Reagan radikálne znížil dane, sa produktivita práce zvýšila iba nepatrne. Prívrženci Reaganovej politiky sa celé roky zaklínali, že je iba otázkou času, kedy sa produktivita práce radikálne zvýši. Zvýšila sa, paradoxne, až v roku 1993, keď prezident Clinton, Reaganov nástupca, zvýšil percento dane zo mzdy.
Phillips upozorňuje, že najbohatší finančníci spôsobujú problémy aj tým, že praktizujú čoraz rafinovanejšie špekulácie na burzách, čo neraz vyústi do krachu. Navyše, podľa republikánskeho autora narastajúca materiálna nerovnosť znižuje spotrebu väčšiny Američanov, a tým automaticky limituje aj potenciál hospodárskeho rastu.
Daň z bohatstva?
„Elity rodia elity,“ varuje Phillips. Prorokuje, že v Spojených štátoch sa už zakrátko môžu stať hlavnou hospodárskou a politickou silou boháči, ktorí budú svoj majetok a z neho vyplývajúci politický vplyv prenášať z pokolenia na pokolenie na svojich potomkov a dedičov. Tak sa v Amerike zrodí plutokracia, vláda bohatých. Plutokracia však znamená zánik demokracie. Phillips alarmuje, že strašidlo, ktoré sa vznáša nad Amerikou, je práve strašidlo plutokracie.
Americkú spoločnosť môže tento pesimistický scenár zalarmovať. Možno sa začne radikalizovať. Radikalizácia však nevyústi do sociálnej revolúcie. Môžu sa však objaviť tlaky požadujúce, aby sa zaviedla daň z bohatstva, čo sa ešte v dejinách Ameriky nikdy nestalo. Phillips je republikán a americký kapitalista, ktorý všetky úchylky smerom k socialistickým modelom štátu odmieta. Chce však rozpútať celonárodnú diskusiu o „americkom modeli hospodárstva“. Dane sa dajú projektovať tak, aby postihovali aj najbohatších aj najchudobnejších.
Gazeta Wyborcza
