FOTO - POLYDOR
Debutový album dvadsaťdvaročnej šarmantnej britskej speváčky Sophie Ellis-Bextorovej patrí k pozoruhodným počinom na súčasnej mainstreamovej pop scéne. Dcéra televízneho režiséra a moderátorky toho napriek sviežemu veku už v svetovom šoubiznise dokázala neúrekom. Po kariére modelky hudobný talent a podmanivú londýnsku cockney angličtinu prvý raz využila ako speváčka talentovanej britskej indie-pop kapely Theaudience, ktorá sa krátko po vydaní debutového albumu v roku 1998 rozpadla.
Sophie o dva roky neskôr znovuobjavil Benátčan DJ Spiller, ktorého taliansku disco odrhovačku svojím srdcervúcim vokálom zmenila na vražedný celosvetový hit Groovejet (If This Ain‘t Love). Pieseň sa v roku 2001 dostala snáď na každú tanečnú kompiláciu, ktorá mala smiešny názov: Zbožňujem Ibizu, Moja nová diskotéka či Večné hymny house music.
Sophiin debut Read My Lips potvrdil presvedčenie, že väčšina súčasnej popmusic sa už vôbec nedá hodnotiť. Aspoň nie v zmysle tradičnej hudobnej estetiky. Vyhlásiť, že nová skladba Sophie Ellis-Bextorovej alebo Jennifer Lopezovej je zlá, je prinajmenšom nepresné, ak nie celkom chybné. Je to tvorba, ktorá má oveľa bližšie k tomu, čo nemecký estetik Wolfgang Welsch označil pojmom anestetika. Ide o nové pomenovanie pre facelifting nákupných zón či benzínových púmp, no dá sa rozšíriť aj na veľkú časť súčasnej popovej produkcie. MTV prezentuje hudbu, ktorá primárne neslúži na počúvanie, ale iba inscenuje konzum. Vytvára v nás vyprázdňujúcu eufóriu a stav tranzovej nezúčastnenosti.
Sophie Ellis-Bextor je komplexný marketingový produkt, ktorý zahŕňa styling, grafický dizajn obalu, fotografie, videoklipy, vystúpenia na koncertoch i v televízii a mnoho ďalších súčastí profesionálnej práce pophviezdy a jej tímu. A nezanedbateľnou príčinou jej úspechu je aj fakt, že je vizuálne mimoriadne príťažlivá a vrchovato využíva prednosti mediálnej prezentácie namiesto namáhavej skutočnosti.
Jej album ponúka prekvapivo vyspelý pop. Skôr než na súčasnú mainstreamovú podobu house a trance music nadväzuje na disco v štýle Taliana Giorgia Morodera, technopop a Hi-NRG. Plejáda talentovaných, ale dôsledne v úzadí stojacich Sophiiných producentov vytvorila pozitívne nákazlivé groovy. Melodramatické syntezátorové aranžmány priznane odkazujú na európsku novoromantickú vlnu osemdesiatych rokov. Z troch albumových hitov je jeden (Get Over You) z kategórie ojedinelých pop piesní, ktoré sa objavia raz za rok a prinútia vás zvýšiť rýchlosť auta na dvojnásobok, začať s tréningom fitnesu alebo sa rozviesť. A komu, preboha, prekáža, že hit Take Me Home je coververzia staršej piesne z repertoáru Cher? Veď na kradnutie v hudbe vyzýval už Stravinskij.
Hoci Sophie vyšla z britskej indie scény, dokázala počas tohto roka vytlačiť z prvých priečok hitparád viaceré zameniteľné hudobné pseudo osobnosti, ktoré závratne dotujú nadnárodné hudobné vydavateľstvá. Čo viac si môžeme priať v dobe, keď už dobro nejestvuje a veriť sa dá iba na iróniu a menšie zlá? Ako napísal Welsch: „Architektonicky aj mediálne sa črtá síce diabolský, ale až príliš realistický zákon. Jeho znenie by bolo asi také: čím viac estetiky, tým viac anestetiky.“
Autor: MICHAL HVORECKÝ(Autor je prozaikom a editorom www.inzine.sk)
