Košické sídlo rodiny Schusterovcov, rodinný dom so záhradou, leží v tichej vilovej štvrti. Hluk sem dolieha len z blízkej výpadovky na Spišskú Novú Ves. Pred domom, typickou socialistickou „kockou“, zurčí Čermeľský potok, za záhradou sa začína košický lesopark.
Susedia prezidenta, samozrejme, sledujú vývoj jeho zdravotného stavu. Len málokto je však ochotný rozprávať na túto tému.
Blízkym susedom je aj slovenský hlavný chirurg Július Vajó. „Po tom, čo som prežil a čo som si o sebe prečítal v knihe dcéry pána prezidenta, nemám chuť sa k tomu vyjadrovať.“ Pred dvomi rokmi svojho priateľa Schustera operoval.
Skúsený chirurg robil vtedy tretiu (poslednú) operáciu a dnes je zjavne rozčarovaný. Napokon nás predsa len usadí na terase svojho domu. Je ochotný vyjadriť sa len ako lekár a ako občan.
Susedské vzťahy necháva bokom: „Teploty sú bežným prejavom ochorenia. Trpí nimi množstvo ľudí. Niekedy nie je jednoduché určiť diagnózu. Môže to trvať dni, ba aj mesiace,“ hovorí. „Som presvedčený, že naši lekári postupovali správne. Potvrdili to aj rakúski kolegovia, ktorí napriek špičkovým diagnostickým zariadeniam zatiaľ diagnózu presne neurčili.“
Pri zmienke o odchode Schustera do Viedne sa len trpko usmeje. „Naši lekári sú morálne a odborne špičkou. Zahraniční odborníci obdivujú výsledky, ktoré dosahujeme v mizerných podmienkach. Rozhodnutie pána prezidenta je jeho osobná vec. Zároveň je však prejavom nedôvery v schopnosti našich zdravotníkov, o ktorých je všade na svete veľký záujem. Je to urážka slovenskej medicíny.“ Neďaleko Schusterovcov býva Emil Rigo, niekdajší námestník generálneho riaditeľa Východoslovenských železiarní, známy skôr ako bývalý člen Predsedníctva ÚV KSČ v šesťdesiatych rokoch, s ktorého menom sa spája okupácia Československa a normalizácia.
O rozhovore nechce ani počuť. Nechce hodnotiť ani Schusterovo rozhodnutie zveriť sa do rúk rakúskych lekárov: „Nebudem sa k tomu vyjadrovať. Nie som ani kompetentný,“ hovorí cez masívny kovový plot. „Pozrite, on už zabudol, že bol asistentom generálneho riaditeľa, keď som ja bol námestníkom. Odkedy odišiel z VSŽ, nie som s ním v styku. Skúste u generálneho, viem, že sú v kontakte,“ odmlčí sa Rigo. „Mrzí ma, že pán Schuster je chorý. To je všetko,“ rázne končí rozhovor a podá cez plot ruku.
O Schusterovcoch sa nechcú veľmi baviť ani ďalší susedia. „Odkedy je prezidentom, máme tu cirkus. Keď sa mu údajne niekto vyhrážal atentátom, boli tu doslova manévre. Nie je príjemné žiť pod hlavňami odstreľovačov. Boli aj tam hore,“ ukazuje sused na sieť pod lanovkou na magnezit. Baňa už nefunguje, magnezitku práve na Schusterov zásah zbúrali, mohutná konštrukcia však zostala.
„Slušne sa pozdravíme, a to je všetko. Napokon, o čom by som sa s ním mal baviť? Niektoré jeho vyjadrenia a činy nechápem,“ hovorí ďalší zo susedov. „Ako občan si myslím, že jeho opätovný transport do Rakúska je urážka nielen našich lekárov a zdravotníkov, ale všetkých tých, ktorí mu vo voľbách dali svoj hlas. Nerobí nám, Košičanom, dobré meno. Ak bude opäť kandidovať, od našej rodiny už hlasy nedostane. Radšej ich dám Mečiarovi,“ mávne rukou a radšej sa venuje koseniu.
V ľudovej krčme U Janka chlapi sledujú správy. „Keď budem chorý, pôjdem do Viedne,“ povie muž s fialovým nosom. „Čo si chorý? Veď to by si musel byť prezidentom!“ odpovedá prísediaci. Chlapi sa schuti zasmejú a objednajú si ďalšie pivo.
