Nixon s americkými vojakmi vo Vietname.
FOTO - ČTK/AP
1972 - naozaj nevšedný zákon, ktorým zrušil povinnú základnú vojenskú službu v Amerike. Nerobil to z politického kalkulu, konal pod nesmiernym tlakom. Masový vnútorný odpor proti vojne vo Vietname dospel na samý vrchol. Odvtedy si mohli mladí muži vybrať vojenskú službu dobrovoľne a, pravdaže, naďalej sa mohli stať profesionálnymi vojakmi. Takto funguje systém doteraz.
Hlavným impulzom na zrušenie povinnej základnej vojenskej služby bolo narastanie odporu proti vojne vo Vietname. Tá sa začala na prvý pohľad dosť neškodne a po odchode Francúzov z vtedajšej Indočíny mali Američania pocit, že dokážu horúcu oblasť - kde siahali nielen moskovské, ale aj pekinské a pchjongjanské nitky - spacifikovať. Ako mnoho razy, aj vtedy sa nepredstaviteľne mýlili.
Do hrozného konfliktu, ktorého ústredným motívom bolo „zadržovanie“ komunizmu, čo bola šikovná politologická formulka, sa USA zapojili klasicky. Najskôr vyslali do Saigonu, teda na juh rozdelenej krajiny, skupinu vojenských poradcov. Tí mali v podstate splniť naoko ľahkú úlohu. Mali vytrénovať na kvalitnejší spôsob boja juhovietnamských vojakov, ktorým sa nedarilo odolávať tlaku vojsk severnej časti krajiny, ktorú mali pod kontrolou komunisti na čele s Ho Či-Minom.
Lenže vojaci Viet-kongu, ako severanov volali Američania, prešli nielen v príprave, ale aj v pozemnom boji k úplne novej stratégii a taktike. Dali sa na partizánsku formu boja. Na túto taktiku zápasu sa dokonca orientovali aj bežné vojenské jednotky Hanoja.
Juhovietnamská armáda prezidenta Nguyen Van - Thieua si každý bojový deň verila čoraz menej. Pomôcť mohli jedine Američania. A tak po poradcoch, ktorých vyslal na opačnú stranu sveta ešte demokrat John Kennedy, sa na juhu naraz objavili povestné americké zelené barety. Teda špeciálne jednotky, ktoré mali čo najskôr urobiť poriadok a v konečnom dôsledku pomôcť vojakom juhu k víťazstvu nad severom a jedného dňa krajinu zjednotiť na demokratických princípoch.
Zelené barety však Hočiminovým partizánom nestačili. Kennedy preto odštartoval vysielanie príslušníkov hlavných zložiek amerických ozbrojených síl: U. S. Navy, U. S. Air Force, U. S. Army. V roku 1968 ešte za ďalšieho demokratického prezidenta Lyndona Johnsona ich počet presiahol pol milióna!
Amerika sa ocitla na pokraji nepredstaviteľnej frustrácie. Radoví Američania odmietali podporovať ďalšie vysielanie vojakov. Mladí odvedenci začali po tisíckach dezertovať, utekali do Kanady, do Škandinávie a dokonca na schodoch Kongresu pálili povolávacie rozkazy.
Republikánsky prezident Richard Nixon zvíťazil vo voľbách sľubom, že vojnu skončí. Vo výročnej správe o stave únie v roku 1970 apeloval na Američanov, aby „pozdvihli svoj sen“. V napätej atmosfére to však vyzeralo doslova fantazmagoricky. Vete nerozumeli ani novinári a chceli, aby ju prezident vysvetlil. A Nixon dodal: „Než budeme môcť vodcovský sen uskutočniť, musíme sa zbaviť nočných mor, ktoré sme zdedili. A jednou z nich je nekonečná vojna.“
Prezident dal síce ešte príkaz zbombardovať Kambodžu, kde sa ukrývali severovietnamskí partizáni, vzápätí však svojho ministra zahraničia Henryho Kissingera poveril prípravou uzavretia mieru. Ale na masívny odpor Ameriky a najmä jej liberálnej časti proti vojne musel odpovedať hneď niečím konkrétnym. Preto zaviedol najskôr špeciálny, tzv. žrebovací systém vojenských odvodov. Bojovať išli iba muži, ktorí si vytiahli žreby s najnižšími číslami.
Tlak proti vojne nakoniec Nixona pred tridsiatimi rokmi prinútil zrušiť povinnú základnú vojenskú službu. Je však veľkou otázkou, či práve tento jeho krok neprispel svojím spôsobom ku konečnej americkej prehre v ťažkom vietnamskom dobrodružstve.
V piatok - Ingrid Bergmanová
