í výkon života 20,75 m. Počet tohtoročných pretekov rodáka zo Šarišských Dravcov prekročil pätnástku, vrhy za dvadsať metrov presiahli desiatku. Takáto stabilita vyniesla nášmu Atlétovi roku 2001 účasť vo finále prestížnej IAAF/Grand Prix 14. septembra v Paríži, v ktorej štartuje osem najlepších pretekárov seriálu. Bude iba naším štvrtým reprezentantom (predtým prekážkar Igor Kováč, trojskokanka Galina Čisťjaková, guliar Mikuláš Konopka), ktorý sa zúčastní na tomto vrchole. V sezóne bez olympiády a majstrovstiev sveta obzvlášť cenenom.
Haborák je súťažný typ. Vytešený po úspešných pokusoch, rozoberajúci príučky prehier. „Na majstrovstvách Európy v Mníchove som zase, a štve ma to, súťažil na polovicu. Dobre v kvalifikácii, zle vo finále (skončil desiaty, pozn. red.). My guliari sme jediní, ktorí majú v jeden deň elimináciu i súťaž. To je nemenný fakt. Zatiaľ túto zložitosť nezvládam.“ Milan takto pokazil aj OH 2000 v Sydney. Tam kvalifikáciu po prvý raz v živote zvládol. Záver nie, bol jedenásty.
V Nitre vletel Haborák do sektoru pri rozcvičke neskoršie ako ostatní. Ale o to živšie. Neobstál sekundu. V súťaži dosiahol prvým pokusom 20,29 m, druhým 20,75 m. Stále sa pohyboval, precvičoval. Stodvadsať kilogramov energie. „A potom som sa ,zbláznil.‘ Žltá čiara rekordu mítingu 21,47 metra, myslím, že patrí chýrnemu Nemcovi Udovi Beyerovi, ma lákala. Otočka pri treťom pokuse mi tiež vyšla bezchybne, ibaže guľa sa prešmykla medzi prstami,“ vysvetľoval guliar. Nedal si premerať ani ďalší, azda devätnásť a polmetrový pokus. „Spamätal som sa, ten posledný tesne pod dvadsať, som už nezabalil. To sú méty, ktorými sa dá dosiahnuť pomerne dosť. Aj to je mojou úlohou do budúcnosti. Aby som vedel cielene, čiže nie naplno, ale kontrolovane na istotu trafiť sa presne okolo 20,20 metra. To sú poväčšine kvalifikačné limity. Potom prestanem hovoriť o dvoch súťažiach za deň.“
Milan súťaží pod Zoborom obzvlášť rád. Sektor je blízko tribúny, ktorú vždy zaplnia jeho rodáci z východu Slovenska. Tentoraz prišla i mamička. S manželkou Michaelou (rodenou Konopkovou) si zvykne žmurknúť i počas pretekov. Na každom kroku vidno, Haborákovci sú si všetkým. Teraz špeciálne, čakajú bábätko.
Atléta rodinná pohoda motivuje ako nič na svete. „Či sa mi narodí chlapček alebo dievčatko, chcel by som byť úspešný tatko. Rád by som im ukazoval veľké medaily. Načo skrývať, rád by som im niekedy povedal, že som bol hviezda,“ zamyslel sa Milan, ktorého okrem finále Grand Prix čakajú ako príslušníka Dukly Banská Bystrica nezanedbateľné armádne majstrovstvá sveta (zatiaľ máme z tohto podujatia iba dvoch šampiónov, prekážkara Igora Kováča a Róberta Štefka v krose) v Ríme o necelé dva týždne a dobre obsadený míting v Rieti 8. septembra. Potom parížske zavŕšenie vydareného roka.
„V Paríži rozhodne nechcem skončiť posledný. Isté je, že nebude žiadna kvalifikácia, ani užšie finále, takže budem mať šesť pokusov. Vtedy sa dá všeličo vymyslieť i poriadne zariskovať,“ naznačil Haborák plány. A čo s tou hviezdou? „Ďalším mojím postupným krokom by mal byť osobný rekord okolo 21,30 metra a už spomínaná schopnosť dosahovať ‘o polnoci‘ okolo 20,20 metra.“ Kedy? „No predsa v nasledujúcej sezóne. To už budeme trojčlenná rodinka.“
