ých pretekoch hliadok sa medzi skaliskami Isere rozbili tri reálne slovenské medailové nádeje.
Šesťtisícové publikum pod páliacim slnkom na jej brehoch v Bourg Saint Maurice vytvorilo počas sobotňajšieho finále deblkanoistov na svetovom šampionáte vo vodnom slalome futbalovú atmosféru.
Nadšením šalelo, lebo domáci miláčikovia bratia Luquetovci figurovali po bravúrnej jazde na prvom mieste až do štartu poslednej lode. K blaženosti im chýbal iba hrubý kiks či slabší deň slovenských dvojičiek Hochschornerovcov, ktoré po suverénnom prvenstve v dopoludňajšom semifinále (okrem kvalifikačného sita sa z nej čas zarátava ako základ pre finálovú druhú jazdu popoludní) perfektne zvládli hornú časť trate. Po trestných sekundách našich za ťuky na piatej a trinástej bránke sa divácky vokál predčasne preladil na zlatú tóninu. Bratislavskí rodáci Pavol a Peter Hochschornerovci však v poslednom úseku od mosta do cieľa zrýchlili, ako to vedia iba oni a v cieli ich vítalo sklamané ticho.
„Nevidel som na svetelnú tabuľu, počul som len, že jačanie prestalo a bolo mi jasné, že máme titul,“ povedal v cieli vždy pokojný Pavol. Akokoľvek môže byť rôznorodá rodina slovenských vodných slalomárov, v každom z jej členov sa v tej chvíli rozliala nefalšovaná radosť. Všetkým odľahlo, očakávaná medaila bola na svete.
Tréner kajakárok Peter Mráz sa rozplýval: „Hochšíci sú bezkonkurenčne najlepšia deblovka na svete. To, čo predvádzali v záverečnom úseku trate, bolo rozprávkové. Vybrali si ideálnu stopu po ľavej strane, s citom našli zlatý jazýček na vlne.“
Aj tréner-otec Peter Hochschorner sa v navonok chlapsky tlmenej eufórii na moment preriekol. „Tá záverečná časť bola ideálna. Teda vlastne vysoký štandard.“ Aj po triumfe synov na júlových majstrovstvách Európy v Čunove náročný otec tvrdil, že ideálna jazda neexistuje, úspech prinášajú iba dve kolá vysokého štandardu. Zároveň však pripustil, že na divokej vode sa niekedy dejú aj zázraky. (Možno myslel na to, keď jeho synovia vyhrali v pretekoch Svetového pohára v Augsburgu, hoci po prvom kole boli až na desiatej priečke.)
„Nedá sa povedať, že by som po druhom ťuknutí a z neho plynúcich štyroch trestných sekundách veril, že to ešte chlapci vytiahnu na zlato, ale určite som dúfal. V záverečnej časti trate už neurobili chybu a som šťastný, že im vyšlo zrýchlenie vo finiši. Jazda bola kondične v poriadku, ale technicky to ešte občas haprovalo.“
Potom od pľúc pozdravil francúzskych organizátorov: „Doslova nás psychicky terorizovali. Majú svoje predpisy pri udeľovaní trestných päťdesiatok, niekedy dokonca aj vlastný čas. Najviac nám ubližovali pri meraní záchranných viest. Pri kontrole ich držali dlho pod vodou a doslova z nich žmýkali vzduch, aby nevyplavili predpísané šesťkilogramové závažie. Pritom išlo o normálne certifikované výrobky, s ktorými sme nemali problémy na žiadnych pretekoch v minulosti. Škoda reči. Som rád, že sa chalanom podarila športová satisfakcia.“
Autor: VOJTECH JURKOVIČ, Bourg Saint Maurice
