Paštuni - utečenci vo vlastnej krajine. FOTO - REUTERS
Prvý týždeň po páde prevažne paštunského Talibanu sa Paštuni v severnom Afganistane často stávali obeťami lúpeží a drancovania, ktorého sa dopúšťali ozbrojenci iných národnostných skupín. Spočiatku išlo o pomstu. Teraz majú hlavné slovo peniaze a moc, ktorú zbrane dávajú, a tak sa národ, z ktorého vyšiel Taliban, ocitá na strane prenasledovaných a obetí. Desaťtisíce Paštunov utiekli do západného Iránu alebo k pakistanskej hranici a násilnosti voči Paštunom pokračujú, tvrdia humanitárni pracovníci OSN.
V severoafganskom meste Balch sa 300 paštunských rodín tlačí v tábore na fliačku pôdy. Pred horúcim slnkom ich chráni plachta, ktorú nad sebou napli. Príbeh Anara Gula, ktorý utiekol v novembri po tom, čo mu ozbrojenci ukradli džíp, dve motorky, 200 oviec, ťavu a všetku pšenicu v sklade, je typický. „Povedali mi: Vráť sa do dediny,“ spomína 28-ročný Gul. „Vrátil som sa a všetko som začal budovať znovu od základov. Potom sa ozbrojenci vrátili a opäť mi všetko zobrali,“ pokračuje.
Gul je teda späť v utečeneckom tábore a domov sa už nechce vrátiť. Paštuni v turbanoch s bradami sa tu zhromažďujú, rozprávajú svoje príbehy a ukazujú petície, čo poslali prezidentovi Hamídovi Karzajovi, ktorý je Paštun.
Všetci ste al-Káida
„Keď jedného dňa prišli ozbrojenci, vzali peniaze a povedali, že nás už nechajú na pokoji. Keď sa zotmelo, vrátili sa, rozbili okná a brali si, čo im padlo do oka,“ spomína 29-ročný mäsiar Mir z provincie Džovzán. Mir poznal uzbeckého veliteľa, ktorý ho zbil - boli pripútaní k sebe vo väzení za talibanskej nadvlády. „Spýtal som sa ho, či sa na mňa pamätá. Povedal, že áno, ale potrebuje moje peniaze,“ dodáva Mir. „Sťažoval som sa veliteľovi, ktorý sľuboval, že nás ochráni. Povedal: ty si al-Káida.“
Iný veliteľ, tentoraz Tadžik, Mira predtým väznil šesť týždňov a požadoval 100 miliónov afgáni (1250 dolárov) výkupného. Jeho otec za neho zložil hotovosť a zadlžil celú rodinu.
Z Paštunov sa tak stávajú vysťahovalci, utečenci vo vlastnej krajine. Obyvatelia tábora v Balcu hovoria, že dostali pár hrstí ryže od jordánskej organizácie, ktorá vedie neďalekú nemocnicu, ale od OSN nič. UNHCR úplne pohlcujú problémy afganských utečencov, zo zahraničia sa domov vracia jeden a pol milióna Afgancov, na vysťahovalcov neostáva čas. „V Afganistane máme vyše 800 000 vysťahovalcov. Je ťažké pomôcť všetkým a obsiahnuť všetky skupiny,“ priznáva hovorkyňa Maki Sinohara.
Úrady sa snažia
Národnostné a kmeňové spory v severnom Afganistane prepukli v občianskej vojne po páde komunistického režimu v roku 1992. Metropola oblasti Mazáre Šaríf prechádzala z rúk do rúk až do roku 1998. Dnes ju obklopujú masové hroby. Po páde Talibanu Paštuni, relatívne bohatá menšina na severe, museli odovzdať zbrane. „Toto sa stáva, ak odzbrojíte jednu skupinu, ale necháte zbrane ostatným,“ vysvetľuje humanitárny pracovník. Sájid Nurulláh, popredný predstaviteľ hnutia Džunbiš, ktoré pod uzbeckým vedením ovláda provinciu Fardžáb, hovorí, že úrady o tomto probléme vedia, a preto vymenovali Paštuna Džumu Chána Hamdádau do čela prevažne uzbeckého ôsmeho zboru, miestnych bezpečnostných síl. „Zdôraznil som, že všetky národnostné skupiny majú pred zákonom rovnaké práva, a my ich musíme chrániť a potrestať každého, kto ich poruší,“ povedal Nurulláh. V Balchu sú však Paštuni nedôverčiví. „Džuma Chán má zodpovednosť, ale žiadnu moc,“ hovorí Mirov otec Muhammad. Bolo by nebezpečné vrátiť sa. Zabijú ma, neprežil by som ani jednu noc,“ dodáva. (reuters)
