Pri sekaní trstiny išiel často príkladom sám Castro. FOTO - ARCHÍV
Ešte v polovici júna kubánsky prezident Fidel Castro vykrikoval, že Kuba socializmus nikdy neopustí. O mesiac neskôr si jeho minister cukrovarníctva Ulises Rosales del Toro pozval zahraničných novinárov, aby im zvestoval veľké zmeny, ktoré cukrovarnícky priemysel - svojho času najväčší na Kube - čakajú. Zvolil slovko „reštrukturalizácia“, čo si analytici vysvetlili ako čiastočný prechod na kapitalistické riadenie. A fakt, že veľké zmeny minister avizoval pred zahraničnými novinármi, neznamená nič iné ako to, že sa hľadajú investori spoza hraníc.
Cukrovarnícky priemysel sa počas nasledujúcich dvoch rokov podľa ministra Rosalesa prispôsobí cenám cukru na svetových trhoch. Plánovači chcú zvýšiť konkurencieschopnosť, čo však neveští nič dobré pre 420-tisíc cukrovarníkov (takmer 10 percent pracujúcich Kubáncov). Takmer 100-tisíc sekáčov trstiny či cukrovarníckych inžinierov si bude musieť hľadať novú robotu. Keďže ide o socializmus, pomôže im štát. To znamená, že ich presunú do inej priemyselnej oblasti, hoci prezamestnanosť je pre Kubu typická takmer všade.
Socialistickí plánovači sa ale vynašli: takmer 60-tisíc bývalých cukrovarníkov bude mať ako zamestnanie štúdium. Tí, ktorí majú menej ako 35 rokov, sa dokonca môžu „zamestnať“ ako študenti na univerzite, keďže, ako povedal minister Rosales, Kuba potrebuje pre nové projekty nový a vzdelanejší personál.
Zo 156 cukrovarníckych fabrík 70 rozmontujú a ďalších 14 sa bude venovať derivátom z cukrovej trstiny. Ide o dosť radikálny zákrok. V minulosti totiž cukor predstavoval až 80 percent celkového kubánskeho vývozu. Po páde socialistického bloku sa toto číslo znížilo na asi 40 percent, zvyšok dotiahla turistika, ktorú, mimochodom, vážne narušili minuloročné teroristické útoky na New York a Washington.
Cukrovarníctvo počas viac ako 40-ročnej kubánskej revolúcie už prežilo všeličo. Z pohľadu Kubáncov bol najhorší rok 1970. Castro sa vtedy zaprisahal, že krajina vyprodukuje „10 miliónov ton“. Toto číslo sa vzápätí objavilo aj na staničných stĺpoch.
„Comandante“ žiadal bezbrehú vernosť a nadľudské úsilie. Všetko, čo malo ruky a nohy, muselo ísť sekať trstinu. Neboli žiadne dovolenky, voľné dni, sviatky, Vianoce či Nový rok. Zriadili sa špeciálne organizácie, ktoré bojovali proti absentérstvu a povaľačom. Sekali vojaci, študenti, väzni či vysokoškolskí profesori. Socialistická motivácia však, tak ako svojho času i u nás, nevyšla.
Súdruhovia a súdružky spali pri stromoch, často utekali od roboty, drahá technika zostala zanedbaná. Desať miliónov ton nenasekali a v Havane padali ministerské hlavy.
Dnes ten istý prezident hádže „úspešné“ cukrovarníctvo, s ktorým sa chvastal po celom socialistickom svete, cez palubu. Inú možnosť už dávno nemá. Časy sa totiž menia, Sovietsky zväz neexistuje a ceny cukru riadia nekompromisní svetoví obchodníci. Kubáncom tak nezostalo nič iné, ako urobiť z cukrovarníckeho priemyslu vlastné „Slušovice“.
JURAJ TOMAGA
