Dovolím si vychádzať z Tomasinkovho príspevku o komerčnej úspešnosti športov. V celom prípade likvidácie tartanu totiž skutočne ide o kšeft, hoci viac než pravdepodobne nie o športový. Obchodný úspech znamená logicky zisk a obrat peňazí. Inter začína rekonštrukciou štadióna, prostredníctvom ktorej chce vizionársky naplniť pätnásťtisícové hľadisko a uhniezdiť sa v Lige majstrov. Z jeho prekrásnych predsavzatí je isté iba jedno – rekonštrukcia. Ak by bola na konci sna skutočne Liga majstrov aspoň na úrovni úspešnosti pražskej Sparty, nórskeho Rosenborgu Trondheim alebo Sturmu Graz, museli by žlto-čierni napriek všetkej úcte k jeho slovenským majstrom urobiť predovšetkým niečo s kádrom. Štadión ani diváci ešte body, a tým pádom aj švajčiarske franky, nikde nikomu nevykopali.
Futbal je vo svete veľmi silným fenoménom a komerčne skutočne výnosným priemyslom. U nás ťažko odhaľovať, odkiaľ doň plynú peniaze. Nie je totiž skutočnou súčasťou ľudovej zábavy. Diváci naň nechodia. Chlapec si ľahšie zoženie repliku dresu Del Piera než Szilárda Németha. To, čo znamená najpopulárnejšia kolektívna hra sveta, platí o atletike spolu s tenisom a zjazdovým lyžovaním (preteky F 1 sú inou kapitolou) v individuálnych športoch.
Aj na majstrovstvách sveta atlétov berie víťaz 100-tisíc dolárov, rovnaké sumy pýtajú a dostávajú najväčšie hviezdy len ako štartovné na mítingoch. A neoplatí sa to iba trebárs Mauriceovi Greenovi či Marion Jonesovej, ale aj organizátorom pretekov. Reklama založená na veľkých osobnostiach kráľovnej športu vynáša toľko ako o futbalistoch. Nike si pestuje celé pole slávnych atlétov, a aby sme nechodili ďaleko – reklamnou tváričkou Adidasu Česká republika je Šárka Kašpárková.
Mítingy v Seville, Aténach, Helsinkách, Linzi sú dotované a pestované, hoci sú v rovnakej kategórii ako bratislavská Cena Slovenska. Čo by dala ostravská Zlatá tretra alebo pražský Odložilov memoriál za to, keby boli v spoločnosti podujatí IAAF/Grand prix. Najmä v Európe sa sponzori usilujú o priazeň kráľovnej športov. Od slovenskej Grand prix sa nezmyselne odvrátila aj firma, ktorej robila roky imidž v spolunázve Pravda – Televízia – Slovnaft a neskôr len Slovnaft. Ťažko pochopiteľné, ak ide o reklamnú stratégiu. Stačí spomenúť prenosy z podujatia vysielané naživo Eurosportom.
Futbal u nás sype, nech je akokoľvek zlý. V slovenskom podaní vynáša – jednotlivcom. V tom je komerčne skutočne zlatobaňový. Vo svojej slovenskej podstate je však podlý. Dobre sa cezeň perú peniaze, nehovorí sa o ničom inom ako o predaji futbalistov, málo o zmysluplných nákupoch. Ako najhlúpejšie komédie vyznievajú oslavy celkových víťazstiev. Hráči majstrovských výberov, jedno, či šlo o Slovan, Košice, či Inter, robili po ziskoch titulov vláčiky, teatrálne sa šplhali po oploteniach k hŕstkam výrastkov. Na pažiti dvíhali akoby svetové poháre.
Atletika na tom nie je z hľadiska záujmu lepšie, ale nevyskakuje. Pravda, bratislavský míting, kým ešte niesol názov Slovnaft, bol výnimkou. Teraz pracuje so smiešnym rozpočtom, ak porovnávame rovnako postavené podujatia. Atlét neláka, ťažko s ním kupčiť. Je „iba“ dobrou reklamou.
Inter zaťal vysoko. Ide za svojím bez ohľadu na protesty štátnych orgánov, mestského magistrátu, svetových atletických celebrít a podstatne väčšej časti verejnosti.
Bohorovne, bez náznaku zaváhania či pochybnosti, že plánovanú rekonštrukciu koncom tohto či začiatkom budúceho roku začne pravdepodobne s nečistými rukami a proti právu. Podstatné je, že má peniaze. Odkiaľ? Inter o sponzoroch a investoroch mlčí ako partizán.
