ice vznikajú?
Žiadna učebnica nie je povinná
„Konkurz na novú učebnicu vypíše ministerstvo vtedy, ak sa osnovy výrazne zmenili a stará učebnica ich už nepokrýva, alebo ak je existujúca učebnica podľa viacerých odborníkov nekvalitná,“ hovorí Ľudovít Bálint zo Štátneho pedagogického ústavu. Konkurzné kritériá sa potom uverejnia v odbornej tlači – napríklad v Učiteľských novinách, a každý, kto si myslí, že by vedel napísať dobrú učebnicu, sa na ňom môže zúčastniť – vypracuje koncepciu učebnice, sprievodný komentár a vzorovú kapitolu. Autor, ktorý konkurz vyhrá, napíše učebnicu, a tá sa po odbornom posúdení na ŠPÚ a ministerstve školstva vytlačí a napokon dostane do škôl – ak si ju školy objednajú. „Niekedy sa učitelia boja používať staré učebnice, lebo si myslia, že tým porušujú nejaký predpis,“ hovorí Mária Nogová z ŠPÚ. „Žiadna učebnica však nie je povinná.“
Kto financuje nevhodné knihy?
Podľa Milana Maxiána z Metodického centra v Bratislave zase nie všetci učitelia prijali nové učebnice matematiky pre prvý stupeň základných škôl: „Sú takí, čo tvrdia, že príliš veľa obrázkov deti rozptyľuje.“
Učebnicu, ktorá prejde procesom schvaľovania, ministerstvo zaplatí a zaradí na zoznam odporúčaných učebníc. Predpokladá sa, že nová knižka bude lepšia ako stará. Či je to skutočne tak, zistia však učitelia až vtedy, keď sa im objednané učebnice do rúk dostanú. Môže sa stať aj to, že nová kniha z rôznych dôvodov nemá úspech, a preto zostane ležať v skladoch. V posledných rokoch sa tiež stalo, že celý náklad učebnice hudobnej výchovy pre 5. ročník bol zo škôl stiahnutý a vydaný znova – boli v ňom vraj chyby. Peniaze, ktoré sa takto minuli, však chýbajú na iné knihy. Deviataci nemajú matematiku, ôsmaci a deviataci až na budúci školský rok dostanú slovenčinu.
„V Maďarsku alebo Česku už štát nefinancuje priamo vydávanie učebníc, peniaze na ich nákup dostanú školy,“ hovorí Mária Nogová. Vydavateľ si nájde autora, pripraví a ponúkne učebnicu a učitelia si vyberú. Nemôže sa teda stať, že štát investuje do nekvalitnej alebo nevhodnej knihy.
Decentralizovaný systém funguje vo väčšine európskych krajín. „Štát síce všade kontroluje, čo sa do škôl dostáva, ale inak ako u nás. Napríklad v Rakúsku ministerstvo vydá isté štandardy, teda jasné kritériá, ktoré autorský kolektív musí splniť, ak chce, aby ich kniha bola používaná v školách ako učebnica. Autori učebnicu napíšu, predložia ministerstvu, ktoré skontroluje, či obsahuje potrebné parametre, a udelí povolenie na jej vydanie ako učebnice. Kniha ide na trh ako každá iná kniha. Školy si ju kúpia priamo z trhu za pomoci štátu,“ hovorí didaktik dejepisu Viliam Kratochvíl.
Pri kritériách pre učebnicu sú nevyhnutnosťou správne vedecké údaje. Kratochvíl: „Jedno z kritérií pre učebnice dejepisu v Rakúsku napríklad hovorí, že autori musia v učebnici dejepisu eliminovať postupy, ktoré vedú k predsudkom, obrazu nepriateľa, ďalšie zvýrazňujú primeranosť, didaktické spracovanie, ktorého hlavným cieľom je viac stimulovať poznávanie a myslenie, ako len sprostredkovávať historické fakty.“
Ako pracovať s učebnicou
Ani distribúcia knižiek nie je v poriadku. „Kedysi bolo povinnosťou vydavateľa dodať učebnicu koncom školského roku,“ hovorí Ľudovít Bálint. Učitelia sa teda mohli s knihou cez prázdniny zoznámiť a vytvoriť si predstavu, ako ju budú používať. Dnes sa však často stane, že knižky dorazia do školy až v septembri, a tak ich učitelia jednoducho vezmú a začnú učiť od prvej strany. Často knihy meškajú aj niekoľko mesiacov - druhý diel, ktorý má plynule nadväzovať na prvý, príde namiesto v januári v apríli – alebo nepríde vôbec.
Niektoré moderné učebnice sú plné rôznych faktov a zaujímavostí a od učiteľov sa neočakáva, že ich odučia od A po Z. Mali by si skôr podľa schopností žiakov a podľa toho, kde sa škola nachádza, vybrať to, čo je pre deti dôležité.
„O tom, ako s novou učebnicou narábať, by sa mali učitelia dozvedieť na metodických školeniach a z príručiek,“ vysvetľuje Bálint. „Lenže metodické príručky už štát nefinancuje a k niektorým učebniciam preto ani neboli vydané a na metodické školenia zrejme nie je dosť peňazí.“
MONIKA GÁLIKOVÁ, BARBORA MAROSZOVÁ
