David Goldblatt: Victoria Cobokana, žena v domácnosti. so synom Sifisom a dcérou Onicou, Johannesburg, jún 1999. Victoria zomrela na AIDS 13. decembra 1999, Sifiso zomrel na AIDS 12. januára 2000, Onica je infikovaná. Nepredpokladá sa, že prežije.
Documenta * Kassel * Potrvá do 15. septembra * Výstava Davida Goldblatta v Múzeu Witta de With v Rotterdame potrvá do 1. septembra
Fotografie Ona Karawasa alebo Hanne Darboven na Documente mu nič nehovoria. Zo sál Fridericiana rýchlo ušiel. Takmer to vyzeralo, že na celej slávnej Documente nemal čo robiť.
David Goldblatt je jedným z najvýznamnejších dokumentárnych fotografov v Juhoafrickej republike. Ovplyvnil juhoafrickú fotografiu ako málokto iný. „Sú to dojemné fotografie,“ hovorí o ňom laureátka Nobelovej ceny, juhoafrická spisovateľka Nadine Gordimerová. Odkrývajú divákovi zmysel života. Na šéfa Documenty Okwuia Enwezora urobil obrovský dojem politický odstup, ktorý si Goldblatt permanentne udržiava. Jeho dielo je úplne koncentrované a nemá v sebe ani stopu senzáciechtivosti.
David Goldblatt je pokojný človek s teplým hlasom a čulými modrými očami. Nosí džínsy, tričko a svetlé sako. Vínovočervené okuliare na čítanie má na krku zavesené na šnúrke. Desaťročia cestoval po svete, fotografoval pre rôzne časopisy a živil tým rodinu. Jeho vášňou je však dodnes jeho „osobná práca“, projekty s jeho vlastnou koncepciou. „Zaujímajú ma hodnoty, ktoré určujú život v Južnej Afrike,“ hovorí. Jeho fotografie tým automaticky získavajú politický rozmer. Či sú to čierni baníci, alebo bieli farmári, žena na lavičke v johannesburskom parku Joubert, alebo deti, ako sa hrajú na uliciach Soweta, či je to socha na väzenskom dvore v Robben Island - jeho zábery sú vždy výrazom politických pomerov v Južnej Afrike: mocenskej hierarchie medzi bielou menšinou a čiernou väčšinou. Južná Afrika je dnes demokratickou krajinou a napriek tomu stále v procese premeny. Festival Documenta 11 má byť platformou, ktorá by mala vyjadriť práve tieto dramatické procesy v politike a celej spoločnosti. Je teda len dôsledné, že Enzewor pozval do Kasselu neúplatného svedka svojej doby. Hoci ten na otázku, čo preňho Documenta znamená, len rozpačito myká plecom.
Je posadnutý „svojou vecou“. Chválu nepotrebuje. Skôr kritiku, lebo tá mu môže pomôcť uvidieť prácu z iného zorného uhla. Fotoaparát je zámienkou a zároveň opodstatnením, aby sa mohol väčšmi priblížiť k ľuďom, čo ho zaujímajú. To jeho fotografiám dáva ich špeciálnu autenticitu a silu. Pritom vraj fotografuje výlučne zo zvedavosti.
Múzeum Witta de With v Rotterdame venuje Golblattovi veľkú retrospektívnu výstavu s titulom 51 rokov. Výstava už bola v New Yorku aj v Barcelone a ďalej pôjde do Bruselu, Varšavy, Johannesburgu a Kapského Mesta. Pre Documentu si Enwezor vybral starší Goldblattov projekt In Boksburg. Ten vznikol koncom sedemdesiatych rokov. Boksburg je mesto, v ktorom vyrástol a z ktorého chcel odísť, keď nastúpil apartheid. Ale fotografovaním zistil, ako je „hlboko v tejto krajine zakorenený“. Neodišiel. Dnes je šťastný, že žije v Južnej Afrike, tvrdí, že Európa ho nudí. Je tu kopa architektonických pamiatok, ale ľudia už dávno zabudli, načo sú. Južná Afrika je živšia a dynamickejšia.
Pre Documentu fotografoval Goldblatt nový Johannesburg vo farbe. Jeho Jo‘burg Intersections dokumentujú dvojznačnosť rastúceho blahobytu: pod gigantickým kanalizačným viaduktom rastie sídlisko. Sotva kilometer od centra sa týči obrovská hora z odpadkov. Je dosť slávny na to, aby sa jeho fotografie dobre predávali, a on má slobodu robiť to, čo chce. To je odmena za slávu - aj na Documente.
