Lajosa Grendela vnímame už aj ako slovenského spisovateľa a nielen preto, že žije v Bratislave, môžete ho často stretnúť na ulici, či v kaviarni, vie dobre po slovensky a stal sa teda integrálnou súčasťou kultúrneho organizmu tohto mesta. Nech to vyzerá akokoľvek banálne, i toto je dôležitý fakt. No rozhodujúci je fakt, že takmer všetky jeho diela vyšli krátko po vydaní maďarského originálu v slovenskom preklade a stretli sa s neobyčajným ohlasom. Výnimkou rozhodne nebude ani jeho najnovší román U nás v New Honte (Kalligram, Bratislava 2002, preklad Eva Kroupová).
Mestečko New Hont vzniklo, samozrejme, v autorovej fantázii a situoval ho kdesi medzi Šahy a Banskú Štiavnicu, v každom prípade na územie, ktoré pripadlo roku 1938 Maďarsku a po vojne zasa Slovensku. To je dôležitý údaj, pretože Grendel rámcuje celý román historickými udalosťami: tie by mali mať zdanlivo vplyv na myslenie ľudí, ale nemajú, lebo táto zvláštna lokalita sa vyznačuje stratou pamäti, čo je vlastne dôvodom na napísanie románu.
Celé sa to začína groteskou: starosta mestečka navštívi vydavateľstvo a jeho riaditeľa prosí, aby k nim poslal niekoho, kto o New Honte napíše knihu, „nie pridlhú, rozhodne však napínavú“. Tým spisovateľom je Grendel, ktorý tu vystupuje v prvej osobe a hovorí o tom, ako zháňal informácie, vypytoval sa ľudí na minulosť, na nejaké výnimočné postavy, udalosti, príhody, aby splnil starostovo želanie a našiel „stratenú ideu New Hontu“, ktorá všetkým chýba, hlavne však starostovi. Newhonťania vrátane starostu totiž na ňu zabudli.
Hlavným spisovateľovým informátorom sa stáva ujo Kálmán a tak jeho prostredníctvom sa vraciame do predvojnových čias, k prechodu frontu, k okupácii „kontrarevolučného“ Československa, k obdobiu socializmu, k prítomnosti. Časová následnosť je nepriama a Grendel zaplnil všetky tieto obdobia množstvom postáv, postavičiek a figúrok, ktoré zažívajú kuriózne veci, smiešne i tragické príhody, kde dominuje spisovateľova vynachádzavosť, akej niet páru. Grendel s nenapodobiteľnou iróniou, no zároveň s mierne nostalgickým nádychom rozpráva o osudoch rodín a ich potomkov. Ak spočiatku vystupuje len ako poslucháč uja Kálmána a zdanlivo kronikársky zaznamenáva jeho rozprávanie, postupne, najmä v tretej časti románu, sa už naplno a doslova explozívne prejavuje autorov naračno-kombinačno-fantazijný talent.
Grendel nielenže dômyselne skĺbil príbehy z rozličných historických úsekov, ale vytvára z niektorých postáv výrazné typy, napríklad nenápadný ujo Kálmán a jeho odmietnutie „spolupracovať“ so synom jeho mŕtveho priateľa, veliteľa v „kontrarevolučnom“ mestečku, alebo až choromyseľne dobromyseľný starosta, ktorý na radnici biblicky poumýva nohy trom bezdomovcom či napokon škuľavý Iván, splodený nejakým Mongolom - osloboditeľom a jeho zložitý vzťah k Borbále.
V románe je veľa vtipných, až absurdných situácií a scén, z nich aspoň jedna: miestny sochár začne robiť na objednávku sadrové busty občanov a tí, konfrontovaní svojím druhým ja v dome, sa začnú naraz povahovo meniť. Grendelov román, nech vyznieva akokoľvek parodicky, prezrádza, že autor cítil k svojim postavám i prostrediu isté sympatie a že teda toto dielo je tak trochu aj vecou jeho srdca.
