Dušan Dušek (1946), prozaik, básnik, filmový a televízny scenárista, autor rozhlasových hier. Debutoval prózou Strecha domu (1972), ďalej vydal o. i. Oči a zrak (1975), Pištáčik (1980), Poloha pri srdci (1982), Kalendár (1983), Náprstok (1985), Dúšky (1990), Milosrdný čas (1992), Kufor na sny (1993), Príbeh bez príbehu (1994), Teplomer (1996), Pešo do neba (2000). Je laureátom Ceny Dominika Tatarku. Vytvoril scenáre napríklad k filmom Dušana Hanáka Ružové sny (1976) a Ja milujem, ty miluješ (1980). FOTO SME - PAVOL MAJER
Spisovateľ
Adama bolí hlava.
Sedí pri stole.
Pred sebou má otvorený zošit.
Už najmenej hodinu.
Papier v zošite sa mu ani trochu nepáči.
Zle sa mu naň píše.
Vyhovára sa.
Nemá čo písať.
Kúpi si nový zošit.
Sršeň
Adamovi išlo o život: ráno mu do izby vletel veľký sršeň.
Práve si sadal k stolu, že sa pustí do práce, keď vtom začul akési namosúrené hučanie - a hneď nato zbadal malý vrtuľník, plížiaci sa pod plafónom, kde mu lampa robila rovnako rýchlo letiaci tieň.
Chudáčisko, pomýlil sa, hľadal cestu von, no namiesto toho zmizol za knihami pri stene.
Schoval sa do knižnice.
A tam stíchol, skrotol, zmeravel.
Adam ešte väčšmi pootvoril okno.
Potom začal búchať po knihách.
No zvíril len prach.
Sršeň sa prepadol do medzery za chrbtami kníh.
Odvtedy je tam.
Adam netuší, či ešte žije, no takisto nevie, či už skapal, má obavy, že sa sršeň vyrúti z pavučín a zlostne ho poštípe, preto striehne a vyčkáva, taký štípanec by mohol narobiť poriadnu galibu.
Vzápätí sa rozkýcha: je to pravda.
Na druhej strane, rád by sršňa vyslobodil, nech si lieta po svete, pokiaľ Adam žije, nech sú blízko aj ostatné životy.
Vtom sršeň vyletí spoza knižnice.
Adam ho zabije novinami, je po tŕpnutí, zrazu sa mu žije ľahšie a slobodnejšie, čo na tom, že klamal a robil sa lepším, teraz sa už môže priznať, pretvaroval sa, len aby sa mu nič nestalo.
Tak to nebolo.
Napokon Adam vylákal skrytého sršňa na med.
Položil otvorený pohár na policu v knižnici a hodinu čakal.
Sršeň sa dlho neukazoval, no po chvíli, keď sa Adam išiel najesť do kuchyne, vymotal sa spoza kníh a vliezol do jantárovej pasce.
Od začiatku mu išlo o život.
Presne ako Adamovi.
Ten tu zatiaľ húta o sladkosti života a medu.
Ani tak to nebolo.
Možno takto: pod oknami kosia trávu, počuť podobný zvuk ako pri holení elektrickým strojčekom, zrazu sa aj sršeň ohlási, izba je plná hukotu z jeho usilovných krídiel, skúma vzduch okolo lampy, letí za svetlom, Adam mu otvorí okno a pustí ho von, stíchne aj kosačka, svet ohluchne, čo je drobná, no vítaná odmena.
More
Adam so Škoricou sa vrátili z dovolenky.
Prezliekli periny na posteliach.
A tá ich čistota sa premenila na sladkosť.
Potom mu Škorica povedala: „Pri mori som cítila, že som ti tak blizučko, niekedy som bola celkom ako ty.“
Perie sa začalo vlniť.
A potom aj šumieť.
Zaspali.
Spomienka na zimu
Sypalo sa, sype sa, sypúci deň, sypanie snehosypu, od rána až do tmy sypodeň, nasypalo, napadalo a ďalej sa sype, sneh na sneh, sypme sa, vysypme sa, snežme, sýty syn sypal sýkorkám sypký sneh, neprestávalo sypať, sa sypať, poďme spať.
Názvoslovie
Šupka z banána sa dá nazvať použitý banán alebo pomôcka (rekvizita) do starých filmových grotesiek.
Návod na použitie
Pamäť je smetisko: kde-tu diamant, vytlčený z čela, lampička s bodovým svetlom, čo sa kĺže a preniká do zelených vôd.
Princíp: prskavka.
Skupenstvo: med.
Dialóg
Škorica si vzdychla: „Bože môj!“
Adam jej prisvedčil: „Bože tvoj!“
Údiv
Modrina na neuveriteľnom mieste.
Po 25 rokoch manželstva.
Bisťu!
Ulica
Adam si zrazu pripadá (má pocit) ako sentimentálna krava.
A predsa je to pravda.
Ide po ulici.
Priletí futbalová lopta.
Najprv sa však zľakne.
Počul jej náraz o kovovú tyč.
Blusk!
Chrbát mu rozreže sekunda strachu, že sa ktosi zvalil na zem, buchol hlavou o asfalt.
Potom vidí chlapcov, ako hrajú futbal na školskom dvore, z druhej strany cesty sa okolo mihne Modrý kostolík, lopta letí na trávnik, prekopli ju cez drôtený plot.
Vezme ju a hodí späť.
Zopár z nich ďakuje neznámemu ujovi.
Adam si potichu povie: „To som ja, chlapci, voľakedy tu bolo volejbalové ihrisko, hral som tu, dokonca som vedel smečovať.“
Znovu sa obzrie.
A vzápätí z neho vyletí: „Múúú!“
Pozorovateľ
Na ulici.
V tichom slnku za hlavou dievčaťa zasvietil vlas.
Pri jeho nečakanej dĺžke sa zdá, že vo vzduchu sa velebne vznáša babie leto, plachtí a poletuje, kým sa zase neukryje medzi ostatné vlasy.
Adam v krku cíti magnet obzretia.
Pokus o elégiu
Sivota v sivej je otázka dňa halúzke stromu za oknom, pričom obloha je pozadím na kresby.
O chvíľu sa zotmie.
* * *
Ráno vstávať a večer sa hrať na západ slnka.
* * *
Schúlené telo ženy pripomína člnok.
More je všade okolo.
