Ladislav Bielik: August 1968. © PAVEL MELUŠ
Dnes v Bratislave otvoria výstavu Kontakt(y) - Toto nie je jediná fotografia Ladislava Bielika z augusta ‘68. Ladislav Bielik bol jednou z československých fotografických legiend leta 1968. Fotografie Josefa Koudelku, Bohumila Dobrovolského, Miloňa Novotného a Ladislava Bielika nie sú kuriozity, ktorým na vzácnosti pridávajú dejiny. Tí autori v krátkom čase vytvorili súbory fotografií, ktoré patria k vrcholom reportážnej fotografie.
Ľudia v uliciach a na námestiach z augusta 1968 - plačúci, kričiaci, dúfajúci, protestujúci. Dav proti tankom. Nápisy na stenách domov, plagáty vo výkladoch obchodov, nové smerovky na križovatkách. Moskva 2000 kilometrov - nech armáda vie, kade domov. Burcujúci spisovateľ Dominik Tatarka a hučiaci hlas jeho Obce Božej, ktorá okolo neho práve vznikala, zaschýnajúca krv prvých obetí okupácie, plač, bezmocnosť ľudí, čo sa prebudili a vidia spätne svoju slobodu či nádej, lebo ju prišli skončiť cudzie tanky.
Ladislav Bielik riskujúc život fotografoval bratislavské ulice od 21. augusta do 4. septembra 1968. Od prvého návalu odporu až po rezignáciu. Vznikla tak kolekcia desiatok fotografií, ktoré pravdepodobne v československej reportážnej fotografii z tých čias nemajú obdobu. Všetci, čo sme sa narodili neskôr, sme august mohli zažiť na jeho fotografiách. Šesťdesiaty ôsmy rok nemá silnejší symbol než tieto fotografie.
Dvadsiateho druhého augusta 1968 ilegálne vyšlo zvláštne vydanie Smeny s fotografiami svojho fotoreportéra Ladislava Bielika. Bielik fotografoval v uliciach, z lešenia na budove Univerzity Komenského, z okna redakcie na Dostojevského rade. Na jednej z fotografií je improvizovaný pomníček v záplave kvetín pred vchodom do univerzity, na stĺpe nápis: „Tu zabili ruskí okupanti sedemnásťročné dievča.“ Pri ňom šokovaní ľudia.
Fotografoval tam, kde si už iní fotografi možno netrúfali. Aj preto práve jeho fotografie vychádzali anonymne, či s názvom denníka Smena v miliónových nákladoch najvplyvnejších novín a časopisov celého sveta, aj v New York Times, napríklad. Snímky nemajú nijaké technické efekty a sú o to pôsobivejšie. Konfrontácia motívov je postojom, názorom.
Najslávnejší je Muž stojaci pred tankom s rozhalenou hruďou. Z gesta kričí jeho šok sklamanie i odhodlanie. Sovietsky dôstojník s inteligentnou tvárou, mieriaci spoza príklopu tanku revolverom na ľudí, ktorým potrebuje nahnať hrôzu, s grimasou výkriku. Chce stlačiť spúšť. Je to celá štúdia stupňujúceho sa hnevu. Vystrelí. Nevidíme, na koho. „Dôstojník vystrelil najskôr do vzduchu, potom ešte niekoľkokrát a potom zamieril svojou oficierskou pištoľou na živého človeka,“ spomínal Dominik Tatarka.
Ľudia, čo zúfalo chcú vojakom všetko vysvetliť, vojaci, čo vyzerajú ako hluchí, nemajú za úlohu niečomu rozumieť. Na stenách jazvy po strieľaní. Na vrcholnej súťaži novinárskej fotografie World Press Photo dostal cenu za reportážnu neštylizovanú fotografiu. S normalizáciou vstúpila do redakcií časopisov a novín cenzúra a autocenzúra. Ladislav Bielik sa musel vrátiť k športovej fotografii a neskôr už vôbec nesmel pracovať v masmédiách. Ešte mohol fotografovať autá. Pri fotografovaní ich pretekov roku 1984 zahynul.
Fotografie augusta 1968 za železnou oponou všetkých fascinovali. Doma skončili zakopané v tých najhlbších trezoroch, dôkazy minulosti, ktorá mala zmiznúť.
