FOTO - ARCHÍV
Šesťdesiate roky československej cyklistiky sa nedali nazvať inak ako Smolíkovou érou. V roku 1964 vyhral Preteky mieru a dostal sa do galérie najslávnejších cyklistov planéty. Bol vysoko uznávaný v celom cyklistickom svete. V roku 1991, keď pracoval ako tréner, ich všetkých vyhádzali z Favoritu Brno. Rozpustili oddiel. On stál pred dilemou, čo ďalej. Začal oprašovať známosti na Západe. Ako šofér kamióna sa v Belgicku stretol s bývalými cyklistami, ktorí obchodovali so športovým textilom.
Slovo dalo slovo a vlastne podľa ich príkladu začal s veľkoobchodom so športovým textilom. Stal sa podnikateľom, súčasne s tým však opustil aj aktívnu činnosť v kedysi milovanej cyklistike.
Na bicykli ho dnes stretnete zriedkakedy. Častejšie je medzi obchodníkmi. Keď už sadne na bicykel, tak sa vydá s manželkou na ľahkú túru. V posledných rokoch sa medzi kamarátmi vozí, ako sa v cyklistickom žargóne hovorí, v háku, ale láska k bicyklu vyžaruje z každého jeho slova.
Vlastní ho takmer zbili
„Oprašovať spomienky z najkrajších rokov života je vždy príjemné. Na bicykli som zažil veľmi veľa, niekedy je to až neuveriteľné. S bicyklom bola zviazaná jedna etapa života, ale aj v tej ďalšej hrá šport svoju úlohu,“ vraví vitálny Moravák, dnes šesťdesiatnik.
V roku 1964 sa ako 21-ročný stal historicky najmladším víťazom Pretekov mieru. Rodák z Lipníka, ktorý začal s cyklistikou v Hradci Králové, vynikal veľkou rýchlosťou, jeho devízou boli najmä pracovitosť a húževnatosť v príprave. Do všetkého sa vrhal s chlapčenskou tvrdohlavosťou a odhodlaním niečo navyše dokázať.
V spomínanom roku 1964 sa okolo neho zišiel aj skvelý kolektív, ale Smolík dokázal v niektorých etapách to, čo bolo dovtedy neznáme. V žltom tričku vedúceho jazdca bol súpermi najviac strážený, vedel však ujsť z pelotónu. Ten pred ním dával klobúk dolu. Do cieľa v Prahe prišiel s náskokom vyše sedem minút.
Varšava, ako sa hovorilo Pretekom mieru, sa musela dobre zájsť. Podľa toho sa potom hodnotila celá cyklistika, prideľovali peniaze. Smolík a jeho kamaráti ju vytiahli na vysoký stupeň. „Vždy sme mali nôž na krku. Nesmelo sa napríklad vzdať, to sa považovalo za urážku socialistického športu. Ale na sústredeniach sme vytvorili vždy dobrú partiu. Tam sme nežili v nejakom kŕči. A keď sa vyhralo, boli sme hrdinovia,“ hovorí Smolík, ktorý vyhral na spomínaných pretekoch šesť etáp a bol dvadsať etáp v žltom tričku. Mohol vyhrať aj v roku 1967, ale vtedy nemal okolo seba taký silný kolektív, ako tri roky predtým, keď šéfoval tvrdou rukou neskorší reprezentačný tréner Pavel Doležel.
Ten sa dokázal neraz aj pobiť so súpermi pri ochraňovaní žltého Smolíka. Raz pred štartom stáli v prvej línii Doležel a Heller. Medzi nimi bolo voľné miesto, ktoré držali pre Smolíka. Keď sa už blížil štart, tlačil sa medzi nich cyklista v žltom tričku. Doležel sa po ňom zahnal a hovorí: „Zmizni, nájdi si iné, toto držíme pre Smolíka.“ Neuvedomil si, že v tom drese vedúceho jazdca je práve Smolík. Pre československú cyklistiku to bola vtedy novinka. Víťazstvo v Pretekoch mieru sa zrodilo po sedemnástich rokoch pôstu.
Podlezené závory
S výnimkou pretekov Okolo Slovenska Smolík vyhral doma všetky najdôležitejšie preteky vrátane titulov majstra. V časovke družstiev dokonca vyhral sedemkrát. Zažil pritom aj veľa veselých zážitkov.
„V pretekov Okolo Československa som podliezol železničné závory. Vtedy nebývali otvorené pre cyklistov bežne, to iba keď sa išli Preteky mieru. Mal som z prémií nazbieraných dosť bonifikácií, asi desať minút. S päťminútovým trestom, ktorý sa za takýto priestupok dával, som rátal. Jednoducho sa mi nechcelo stáť a čakať. Do Prahy som napokon prišiel prvý a aj po prirátaní trestu som celé preteky vyhral.“
Ďalší zážitok má z pretekov Okolo Slovenska. Jazdilo sa vtedy o auto, to bola veľmi lákavá prvá cena. „Súperi na nás usporiadali poľovačku. V roku 1964 po víťazstve na Pretekoch mieru som sa aj na Slovensku dostal do žltého dresu, ale potom sa proti mne, členovi Dukly Brno, spojili nevojenské družstvá a uštvali ma. Vzdal som preteky. O štyri roky neskôr sme sa dohovorili s Milošom Hrazdírom. Scenár bol podobný ako predtým. Ja som bol v žltom a všetci ma strážili. Hrazdíra ušiel, ale jeho si nik nevšímal, až do chvíle, keď pelotón zistil, že má obrovský náskok a je neskoro naháňať ho. Jeho žltý dres sme potom spolu ustrážili a auto bolo naše. Predali sme ho a peniaze sme si rozdelili,“ spomína Honza Smolík na prekabátenie celej československej špičky.
Plece pri pleci s Merckxom
Po profipelotóne mohli cyklisti vtedy iba pozerať. Aj Smolík. Ísť k profesionálom bol nesplniteľný sen. Bolo to zakázané. „Či by sme sa tam presadili? Určite. Pravda, chcelo by to iný tréning. Zvyknúť si. Ja som trebárs v amatérskom pelotóne jazdil plece pri pleci s Eddy Merckxom, Olle Ritterom. Oni pokojne prešli k profíkom a Merckx sa tam stal dokonca legendou. Ja si myslím, že som predpoklady mal. Pravda, úspech by neprišiel zo dňa na deň. Mohol som sa finančne zabezpečiť. Doba však bola iná. Nedá sa nad tým plakať, čo sa stalo, už sa neodstane. Dnes majú cyklisti iné možnosti a napríklad Svorada a najmä Konečný a predtým Hruška si medzi profesionálmi odrobia svoje. Aj zarobia. Na rozdiel od nás.“
Pivo ako doping
Mnohé podporné prostriedky v športe bývajú dosť často spájané s cyklistikou. Smolík tvrdí, že oni doping nepoznali. „Veď vtedy ani dopingové skúšky nemuseli byť. Nebolo podozrenie. Pochopiteľne, že sa našli v pelotóne jazdci, ktorí skupovali rôzne prášky na podporu, ale nemalo to nejaký zvláštny efekt. Bola to skôr zábava, recesia. Niekto niečo počul a skúšal to. Keď sme boli prechladnutí, dali sme si do nosa kvapky a nepremýšľali sme, či je v nich efedrín. Brali sme to preto, aby sa nám ľahšie dýchalo. Študenti brali pred skúškami fermetrazín, aby sa vydržali učiť celú noc. Skúšalo sa to aj v cyklistike, ale tiež bez nejakého veľkého ohlasu. Ale injekcie alebo infúzie, to sme nepoznali. Naším jediným dopingom bolo pivo. Na to jazdili všetci. Počas pretekov sme jedli iba sladké veci a pivom sme si vylepšovali chuť. No a pred dojazdom etáp sme si občas dali frťana vodky alebo rumu. To preto, aby sme sa nebáli v dojazde a aby nás prípadný pád toľko nebolel,“ dodala s úsmevom cyklistická legenda.
