Douglas Gordon. FOTO - MARTIN VAN NIEUWENHUYZEN
Možno, že všetkému je na vine Jean-Luc Godard. Francúzsky klasik svetového filmu kedysi povedal, že film je pravda dvadsaťštyrikrát za sekundu. Znelo to filozoficky a zároveň kriticky, a generácie študentov filmu to po ňom opakovali a nemuseli pritom myslieť na nič konkrétne.
DOUGLAS GORDON, tridsaťpäťročný Škót, nie je žiadny godardovský fanatik. Jeho filmy ho, naopak, nudia a z väčšiny odišiel pred koncom. Práve on vzal Majstra za slovo. Čo sa stane, keď film takpovediac rozložíme na súčiastky?
Jeho prvý veľký projekt bolo roku 1993 Hitchcockovo Psycho. V kine trvá film 109 minút, Douglas Gordon ho roztiahol na dvadsaťštyri hodín, dva obrazy za sekundu a to celé bez zvuku. Môžte sa sústrediť na podružnosti. „Film je pohyb - Gordon ho takmer zastavil,“ napísali v Le Monde. Naraz bol z neho konceptuálny umelec, a jeho meno sa spomínalo spolu s Andym Warholom
Douglasa Gordona projekt napadol, keď sa raz večer dosť opitý pokúšal na svojom videu zistiť, či je Janet Leighová v slávnej hitchcockovskej scéne, keď ju Anthony Perkins sleduje kľúčovou dierkou, naozaj nahá. „Spomalenie,“ tvrdí Gordon, „nám umožňuje objaviť veci, ktoré sme nemali vidieť.“ Jeho projekt 24 Hours Psycho neskôr získal prestížnu britskú Turnerovu cenu pre výtvarníkov.
Pred tromi týždňami sa v Nórsku neďaleko Osla, na pozemku nórskeho telekomunikačného koncernu Telenor, začalo s prípravami na gigantický projekt. Od septembra sa tu bude premietať western The Searchers - obraz za obrazom.
Na obrovskom plátne budú môcť zamestnanci a návštevníci sledovať Johna Wayna štvaného nenávisťou k Indiánom. Odysea bude trvať päť rokov, päť rokov potrvá projekcia - dráma pomsty v reálnom čase, reflexia trpezlivosti a čakania, ktorá núti diváka starnúť a zúfať spolu s hrdinom.
Pôvodne chcel Gordon premietať film v slávnej Monument Valley v Utahu, kde režisér John Ford v päťdesiatom piatom nakrúcal. Nakoniec sa musel uspokojiť s Telenorom pri Osle: „Púšť to nie je, ale čo už?“ Každý obraz bude na plátne štrnásť minút. Vo filme sa John Wayne vyšvihne do sedla po 76 sekundách, než ho švagriná pozdraví. U Gordona to trvá osemnásť dní.
Sám Douglas Gordon videl zo spomalenej projekcie nanajvýš pár minút. Nemá čas - odkedy ho preslávila pomalosť. Podľa The Times otvára novinárom dvere svojho londýnskeho apartmánu v župane a neoholený. Doobeda bol ešte u priateľov v Glasgowe, deň neskôr boli na otočku v New Yorku, o chvíľu odchádza do Texasu. A medzitým si ešte musí odbehnúť do Los Angeles. Čím extrémnejšie svoje projekty spomaľuje, tým rýchlejšie žije.
V Osle sa jeho film bude premietať vo dne - v noci, v zime aj v lete. V letnom slnku nebude na plátne možno nič vidieť. On hovorí - tak či tak sa na plátne nič nehýbe, takže ľuďom toho zas až toľko neujde.
V septembri minulého roka premietol úryvky z roztiahnutého filmu v púšti Mojave. Zistil, že neďaleko, v mestečku Twentynine Palms, je autokino, a prehovoril majiteľa, aby v ňom film premietol. Gordon nikdy predtým nebol v autokine. Keď nad púšťou zapadlo slnko, sedeli na autách, popíjali pivo a dívali sa. A potom si tie isté scény pozreli spomalené. Zvláštny zážitok, povedal vtedy Gordon novinárovi z L. A. Times, ako stav medzi snami a bdením, príbuzný tranzu. Už roky sa zaoberá striedavými účinkami života a umenia, fikcie a skutočnosti. Čo to znamená, keď z filmov, kníh alebo hudby urobíme časť nášho vlastného života a zlejeme s reálnou skúsenosťou?
ANDREA PUKOVÁ
