foto archív
Väčšina vojnových filmov z posledného času (a nebolo ich málo) za veľa nestála. Bojové scény bývali značne zveličené a ostatné mali slúžiť na to, aby si divák poplakal. Wallace to tentokrát vymenil a aj keď sa žiadny zázrak nestal, výsledok je prekvapivo dobrý.
Prvá časť We Were Soldiers (Boli sme vojaci) sa začína, až na kratučké entrée z Vietnamu, takmer ako muzikál. Sám sa neberie úplne vážne, a preto si môže dovoliť občas zaradiť i vlastenecké vsuvky. Začiatok je taký odľahčený, že pesnička by rozhodne neprekvapila.
Kto nemá rád Mela Gibsona, ten názor naňho tento film určite nezmení, každopádne výber predstaviteľa „prísneho, ale spravodlivého“ veliteľa je celkom vydarený. Mel Gibson s pribúdajúcimi rokmi vyzerá ako vlastná socha, ale charkterizovať postavy pomocou ich výzoru bolo tentokrát namieste. Podobné je to aj s postavou jeho pobočníka.
Doma v Amerike pôsobí plukovník Hal Moore - ktorého Gibson hrá, akoby vypadol zo starej trampskej pesničky Šerif je náš dobrej táta. Keď sa však dostane jednotka do akcie, možno divák aspoň čiastočne pochopí, prečo Suvorov hovorieval: „Ťažko na cvičisku.“ Hlavné motto filmu: „Budem prvý, kto vkročí na bojisko, a posledný, kto z neho odíde,“ tiež nie je výmyslom - napísal to kedysi rímsky historik Livius o Hannibalovi. Hádam len Gibsonovu definíciu vojny treba dlhšie rozdýchavať.
Akonáhle je jednotka vo Vietname, Wallace začína byť vecný. Ukazuje obe strany, americký i vietnamský štáb - obaja velitelia majú problémy a snažia sa úplne rozdielnymi možnosťami toho druhého prekonať. Má ísť aj o poctu mŕtvym vojakom Vietnamskej ľudovej armády - na rozdiel od filmov, v ktorých bolo jedno, či sa strieľa do Japoncov, Nemcov, mimozemšťanov, alebo slizkých duchov, Američania objavili protivníka.
Napätie do filmu dostane práve kontrast medzi bezstarostnou prvou a realistickou druhou časťou. Keď veselým dôstojníckym paničkám začnú chodiť telegramy o smrti manželov, pôsobí to na diváka samo. Na iných miestach je zas vidno snahu o prácu s hudbou, čo tiež nebolo v poslednom čase zvykom. Aj keď ide hlavne o jednu pieseň, kde je zjavné, že hudba už neslúži len na to, aby v pozadí čosi hučalo.
Kniha, podľa ktorej vznikol scenár, mala ctižiadosť pomôcť Američanom pochopiť vietnamskú vojnu. Možno aj vďaka filmu ľudia pochopia, že vojaci bojujú hlavne za seba, aj keď odchádzajú s tým, že budú bojovať za vlasť. Prečo tam ale vlasť vojakov poslala, niektorým nebude úplne jasné, ani keď im komunisti vlezú do kuchyne - toto už film nerieši, na bojisku je to beztak jedno.
We Were Soldiers určite nie je školou dialógu, schémy známe z vojnových filmov tiež nechýbajú (schémy musia byť), ale keď zoberieme do úvahy, že Wallace sa podpísal aj pod sladký Pearl Harbor, nie je to najhorší pokus o rehabilitáciu.
