„Zmení sa podľa vás niečo v riešení problémov, keď sa v nasledujúcich oblastiach právomoci prenesú zo štátnej správy na samosprávu?“ Problémy sa budú dať riešiť:
Téma reformy verejnej správy rezonuje na našej politickej scéne už niekoľko mesiacov. Mnoho politikov pritom často argumentuje záujmami občanov – čo občania chcú, čo očakávajú, ako to vidia oni a podobne. Takýto typ argumentácie zvádza k presvedčeniu, že zo strany občanov je prakticky všetko jasné, iba politici sa musia konečne rozhodnúť. Ale je to reprezentatívny obraz vnímania problému? Vedia kompetentní, aká je úroveň informovanosti občanov o jednotlivých aspektoch reformy verejnej správy? Poznajú názory na výsledok reformy, ak sa kompetencie zo štátu prenesú „dolu k občanovi“? Participujú alebo neparticipujú občania na veciach verejných? Aká je vôbec identifikácia s miestom, kde žijú? Toto všetko sú podstatné otázky, na ktoré sa snažil odpovedať prieskum Inštitútu pre verejné otázky v Bratislave v rámci projektu Decentralizácia a reforma verejnej správy. Projekt sponzoruje konzorcium Nadácie Ekopolis a občianske združenie ETP Slovensko v rámci programu Tvoja zem. Zber údajov uskutočnila agentúra Focus v dňoch 2. 5. – 11. 5. 2001 na reprezentatívnej vzorke 1020 obyvateľov SR.
Zmysel reformy z hľadiska občana
Pieskum ukázal, že ľuďom nie je osud reformy verejnej správy ľahostajný. Za kľúčový možno považovať pomerne vysoký záujem o to, čo reforma im ako občanom prinesie. To, na aké účely budú použité dane a do akej miery sa dostanú aj do miestnych a regionálnych samospráv, zaujíma až 81 % opýtaných. Ďalšou oblasťou záujmu o informácie je vplyv reformy na riešenie konkrétnych problémov (78 %) a spôsob prenosu kompetencií, t. j. aké úlohy bude zabezpečovať pre občanov obec, kraj a aké vláda (72 %). Dá sa teda zovšeobecniť, že ľudí viac zaujíma to, čo im reforma verejnej správy prinesie v ich každodennom živote, než to, aké bude administratívne členenie či spôsob voľby zástupcov do samosprávnych územných celkov.
Presvedčenie o efektivite prenosu kompetencií zo štátu na samosprávy však nie je vysoké. O tom, že reforma prispeje k ľahšiemu, efektívnejšiemu riešeniu problémov miest a obcí, je presvedčených 30 % respondentov, podľa 38 % sa nič nezmení a ďalších 12 % vidí vplyv reformy na riešenie problémov negatívne. Za pozornosť stojí aj fakt, že pätina opýtaných sa nevie k tejto otázke vyjadriť. Tu vidno značné medzery jednak v slabej informovanosti, ale aj v nesplnenej úlohe politikov ako propagátorov reformy.
Diskusie okolo prínosu reformy verejnej správy nerezonujú iba v poslaneckých laviciach, diskusiách v médiách alebo na odborných fórach. Táto téma podľa očakávania delí občanov aj politicky. Medzi priaznivcami strán vládnej koalície prevažujú optimisti (41 %), v radoch stúpencov strany Smer sa zasa väčšia časť prikláňa k názoru, že prenosom kompetencií sa aj tak nič nezmení (41 %). Priaznivci parlamentnej opozície sa k reforme stavajú prevažne pesimisticky (39 %).
Skeptické postoje občanov na schopnosť samosprávy riešiť problémy sa v rôznej miere prejavili aj v konkrétnych oblastiach, v ktorých sa s prenosom kompetencií na samosprávy počíta. Optimistickejšie vidia občania iba regionálny rozvoj, teda vytváranie pracovných príležitostí, výstavbu vodovodných a kanalizačných sietí, plynofikáciu a pod. Ako dokumentuje graf 1 (pre online vydanie bol dodaný v nečitateľnom rozmere - pozn. administrítora), v prínose samosprávy pre riešenie problémov vo všetkých ostatných oblastiach dominuje skepsa. Nič sa nezmení – to je názor prevažujúcej časti verejnosti v prípade, že by sa preniesli kompetencie štátu na samosprávu v oblasti školstva, zdravotníctva, sociálnych služieb, životného prostredia či verejnej dopravy. Dá sa povedať, že čím je problém akútnejší (napr. školstvo a zdravotníctvo), tým je skepsa vyššia.
Takýto názor však nie je vlastný všetkým. O čosi optimistickejšie nazerajú na veci ľudia s vyšším vzdelaním, duševne pracujúci, manažéri či podnikatelia. Ľudia manuálne pracujúci, dôchodcovia a nezamestnaní často nevedia k týmto otázkam zaujať stanovisko, prípadne vyslovujú nadpriemerne pesimistické názory. Naproti tomu v názoroch respondentov z rôznych veľkostných kategórií miest, obcí a krajov výrazné rozdiely nenájdeme.
Participácia na lokálnej úrovni
Spomedzi respondentov sa už takmer pätina (19 %) niekedy pokúsila prispieť k vyriešeniu nejakého problému svojho mesta či obce. Väčšina respondentov (78 %) však priznala, že sa o účasť na riešení problémov vôbec nepokúsila.
Medzi aktívne skupiny obyvateľstva možno vzhľadom na celú dospelú populáciu zaradiť najmä ľudí strednej a staršej generácie (nad 45 rokov); ľudí s vysokoškolským vzdelaním; tvorivých a odborných pracovníkov, manažérov, podnikateľov a živnostníkov. Z hľadiska veľkosti sídiel sú to zasa obyvatelia najmenších obcí (do tisíc obyvateľov) i najmenších miest (5–20-tisíc obyv.). Z regionálneho pohľadu sa na riešení lokálnych problémov najväčšmi podieľajú obyvatelia Banskobystrického kraja.
Medzi pasívne skupiny obyvateľstva patrí predovšetkým najmladšia generácia (18–24-roční); ľudia s najnižším vzdelaním, študenti, nezamestnaní a kvalifikovaní robotníci. Pomerne veľkú pasivitu priznali respondenti z veľkých obcí (2–5-tis. obyv.) i z veľkých miest (nad 20-tis. obyv.). Z regionálneho hľadiska je to s participáciou na riešení lokálnych problémov najhoršie u obyvateľov z Bratislavského, Trnavského a Košického kraja.
Všeobecne sa dá konštatovať, že aktívny postoj k lokálnym problémom je prevažne doménou ľudí so životnými skúsenosťami i aktívnym životným prístupom, pričom politické presvedčenie tu hrá iba malú úlohu.
Dôležitým kritériom dôvery v samotný zmysel samosprávnych aktivít a motivačným faktorom do budúcnosti je ich úspešnosť. Podľa vyjadrenia takmer dvoch tretín (60 %) zo skupiny aktívnych bola ich snaha úplne alebo aspoň čiastočne úspešná. Naopak menší bol podiel tých, ktorí sa síce problém riešiť pokúšali, ale výsledok bol negatívny (39 %). Za pozornosť stojí aj fakt, že spomedzi tých, ktorí majú pozitívnu skúsenosť s riešením lokálnych problémov, je najviac takých (50 %), ktorí považujú reformu verejnej správy za zmysluplnú. Naopak spomedzi ľudí s negatívnou skúsenosťou takto uvažuje iba 28 % a veľmi podobný je názor tých, ktorí sa lokálne problémy vôbec riešiť nepokúšali. Aj vlastná pozitívna skúsenosť teda môže nemalou mierou ovplyvniť názor na celkový zmysel reformy.
Sídelná identita alebo spolupatričnosť s miestom, kde žijeme
Jednou z významných súčastí, ktorá v nemalej miere prispieva k upevňovaniu a rozširovaniu samosprávnych aktivít, je sídelná identita – pocity spolupatričnosti a hrdosť na miesto, kde človek žije. Ako ukazuje graf 2, hrdosť na miesto, v ktorom človek žije, je najsilnejšia vo vzťahu našich občanov k Európe a k vlastnému mestu alebo obci.
Európa, pritom vyvoláva pocit hrdosti u dvoch tretín respondentov. Necelá štvrtina vyjadrila neutrálny pocit a iba 4 % sa za ňu hanbí. Hrdosť na Európu možno pozorovať vo všetkých skupinách obyvateľstva tak z hľadiska veku, ako aj z hľadiska vzdelania, pohlavia, ekonomickej aktivity či sídla. Je zaujímavé, že do pocitov hrdosti alebo hanby za Európu sa nepremieta politická polarizácia. Na Európu sú rovnako hrdí stúpenci strán vládnej koalície, ako aj stúpenci parlamentnej opozície a strany Smer.
Pre reformu verejnej správy je však podstatnejší fakt, že spomedzi štyroch územných celkov našej krajiny – mesto/obec, okres, región (kraj), Slovensko – je najpozitívnejšie vnímaná najmenšia jednotka. Na svoje mesto alebo obec sú hrdé dve tretiny opýtaných. Štvrtina má neutrálny pocit a 6 % sa za ne hanbí. Väčšie územné celky ako okresy, regióny (kraje) i celé Slovensko sú síce v prevažujúcej miere vnímané pozitívne, avšak o niečo slabšie ako obce alebo mestá.
A ako je to s toľko diskutovanou regionálnou identifikáciou? S ktorým typom sídla sme najväčšmi stotožnení? Z grafu 3 pomerne zreteľne vidno, že najsilnejšia je väzba obyvateľov na prirodzené regióny. Pod prirodzeným regiónom sa v tomto prípade nechápu iba historicky dané regióny, ale často aj respondentmi uvádzané rôzne geografické lokality. S takýmto širšie chápaným územným celkom sú stotožnené až dve tretiny opýtaných. Oveľa slabšia je identifikácia s vlastnou obcou alebo mestom (10 %), ešte menšia s administratívnym krajom (6 %) a najslabšia s okresom (1 %). K žiadnemu sídlu nepociťuje spolupatričnosť 7 % opýtaných. Tieto zistenia naznačujú, že administratívne členenie založené na takomto princípe by malo väčšie šance na akceptáciu obyvateľstvom než vytváranie neprirodzených, umelých administratívnych celkov, akými sú napr. dnešné okresy. Samozrejme, naďalej je otázne, ako by si hranice väčších územných celkov predstavovali samotní občania.
S prirodzenými regiónmi sú najväčšmi stotožnení obyvatelia veľkých slovenských miest (nad 50-tis. obyv.), avšak s výnimkou obyvateľov Bratislavy a Košíc. Štvrtina Bratislavčanov a Košičanov sa cíti byť bližšie k svojmu mestu, zatiaľ čo iba polovica uviedla región.
Ak sa na problém pozrieme optikou obyvateľov ôsmich administratívnych krajov, tak s regiónmi sú najväčšmi stotožnení obyvatelia z Banskobystrického, Prešovského a Žilinského kraja v protiklade k obyvateľom Bratislavského a Košického kraja.
Kto má moc v obciach a mestách?
Filozofiou reformy je prenos kompetencií štátu na samosprávy a tým maximálne priblíženie správy veci verejných k občanovi. Inými slovami dať mu viac moci, ale i zodpovednosti za miesto, kde žije. Ako je to však v skutočnosti s lokálnou mocou? Kto je najvplyvnejší a najsilnejší v obciach a mestách dnes? Podľa názoru takmer dvoch tretín opýtaných majú najsilnejšie pozície primátori alebo starostovia (graf 4). O polovicu menej respondentov si myslí, že najvplyvnejší sú nimi volení zástupcovia – poslanci miestnych či mestských zastupiteľstiev (31 %). Ďalšia štvrtina zasa vidí ako najmocnejších miestnych podnikateľov (26 %). Toľko diskutovaný vplyv štátnych úradníkov na okresných a krajských úradoch pociťuje však iba necelá štvrtina občanov (23 %). Cirkev a cirkevní predstavitelia majú lokálnu moc podľa ďalších 18 % a 14 % opýtaných je presvedčených o vplyve politických strán alebo koalícií. Spoločenské organizácie, spolky, občianske združenia, mimovládne organizácie označilo za vplyvné iba 5 % respondentov. Pritom tieto inštitúcie tvoria chrbtovú kosť občianskej spoločnosti a tým aj samosprávy ako jej neoddeliteľnej súčasti. Jednako však medzi mocou primátorov/starostov, poslancov miestnych/mestských zastupiteľstiev a spoločenských organizácií je až príliš veľký odstup. Logické by bolo, ak by občan pripisoval vplyvu týchto inštitúcií rovnakú váhu v protiklade k štátnym úradom alebo politickým stranám.
Pozn.: Respondenti mohli uviesť max. 2 odpovede
Zaujímavé zistenia priniesol pohľad cez obce, mestá a kraje. Tabuľka 1 pomerne zreteľne ukazuje, ako je rozložená lokálna moc podľa názoru respondentov z jednotlivých veľkostných kategórií miest a obcí. Môžeme tu vidieť jednu základnú deliacu líniu, ktorá rozdeľuje vidiecke sídla a mestá. Zatiaľ čo v obciach do 5-tis. obyvateľov sú najvplyvnejší starostovia, miestni poslanci a cirkev, tak v mestách sa na lokálnej moci najväčšmi podieľajú primátori, štátna správa a podnikatelia. Aspoň tak to vyplýva z pohľadu občanov.
Sila lokálnej moci je však rôzna. Vplyv starostov či primátorov slabne s veľkosťou obce/mesta. Podobne je to v prípade vplyvu miestnych/mestských poslancov a vplyvu cirkvi. Naopak s veľkosťou obcí a miest silnie štátna správa i vplyv podnikateľov.
Podľa názoru obyvateľov patria vyššie uvedené pozície medzi najvplyvnejšie aj z hľadiska jednotlivých krajov Slovenska (tabuľka 2). Starostovia/primátori, poslanci miestneho/mestského zastupiteľstva a štátni úradníci. Takto to vidia obyvatelia Bratislavského, Trnavského a Košického kraja. Naopak miestni podnikatelia a cirkev sú okrem starostov a primátorov vplyvní v Trenčianskom, Nitrianskom, Žilinskom, Banskobystrickom a Prešovskom kraji. Uvedené zistenia však automaticky neznamenajú, že ostatné skupiny ako politické strany či spoločenské organizácie nemajú žiaden vplyv – v názoroch verejnosti sú iba marginálnejšie zastúpené. Rovnaké nie je ani zastúpenie jednotlivcov alebo skupín lokálnej moci. V niektorých krajoch sú občanmi vnímané pozície lokálnej moci vyrovnanejšie – majú rovnako veľký vplyv, v iných sú zasa väčšmi rozdielne.
Ako vidno, pohľad verejnosti na rôzne aspekty reformy verejnej správy nie je taký jednoznačný, ako ho demonštrujú niektorí politici. Ľudí primárne nezaujíma politický dosah reformy – politická moc v novom administratívnom usporiadaní krajiny, ale jej konkrétny prínos v každodennom živote. Takisto si netreba robiť ilúzie o ich aktívnejšom prístupe k vlastnému okoliu, s ktorým sa automaticky po spustení reformy počíta. V samospráve budú niektoré „rezy“ oveľa bolestivejšie, ako keby ich robil štát svojou „neviditeľnou rukou“, pretože si ich budú samosprávy musieť urobiť samy. To môže dočasne oslabiť dôveru v samosprávne princípy, aktívny prístup a vyvolávať túžbu návratu k „starým poriadkom“. Takisto sídelná identita bude závisieť od úspešnosti fungovania samosprávy a pozitívnej skúsenosti s riešením lokálnych problémov. Prieskumy dlhodobo ukazujú, že samospráva sa na rozdiel od centrálnej vlády môže oprieť o pomerne stabilnú dôveru obyvateľstva.
MARIÁN VELŠIC, Inštitút pre verejné otázky
