ľudí som pred ním ustúpil.
Jedno sú však medziľudské vzťahy, a iné je vyhlásenie rovnosti pred zákonom a rovnosti možností. Ide mi hlavne o rovnosť možností, ktorá by, ak sme v demokracii, a nie v peniazokracii, mala byť aspoň formálne dodržiavaná. Dodržiavať by ju mali hlavne organizácie, štát, ktorého je každý členom. Štát, ktorý je vydržiavaný z daní, teda z prostriedkov občanov. A vôbec nejde o to, aké dane ten-ktorý občan platí. Všetky sú z práce spoluobčanov.
Už som si zvykol, že ak človek niečo od svojho štátu chce, musí zaplatiť určitý poplatok, aby mu v lehote, svojvoľne určenej štátom alebo tým-ktorým úradom, bolo vyhovené alebo bola jeho žiadosť zamietnutá. Je to nelogické, ale hráme tú hru. No úplne absurdné sú takzvané nadštandardné služby štátu. Ak si ich človek priplatí, samotný demokratický štát rozhodol, že mu bude vyhovené v kratšom časovom intervale. Viac zaplatí, ale ušetrí čas a tým aj peniaze. V praxi to môže znamenať, že v behu dvoch ľudí za jedným cieľom pri rozdielnych finančných možnostiach je zvýhodnený ten bohatší. Nie, nie som naivný, ako som už povedal, že by som nevedel, ako ľahko si ten bohatší nájde spôsob, aby bol v cieli skôr. Zaráža ma skutočnosť, že to oficiálne prijal aj môj štát a tým oficiálne uprel svojim občanom jedno z ľudských práv, ktoré deklaroval, a to právo na rovnosť možností. V tom je tá absurdita, ale nie úplná.
Druhá strana tohto faktu je rovnako šialená ako tá prvá. Zamestnávateľ núti svojich zamestnancov k plným výkonom počas pracovného času, čo je vcelku správne. Nehľadiac na množstvo finančných prostriedkov, ktoré za to dostáva. Aj štát, ktorý zamestnáva svojich úradníkov, by tak mal robiť. Veď žije z daní a tie sú mu posvätné. Neviem si vôbec predstaviť, že úplne vyťažený pracovník štátneho úradu by mal pri svojej hektickej práci – pri vybavovaní agendy občanov – čas, že aj keď občan zaplatí vyššie poplatky, odsunúť tú haldu práce a uprednostniť takúto žiadosť. Kde na to berie čas takýto vyťažený úradník? Ako potom môže v stanovenej lehote stihnúť vybaviť žiadosti, ktoré sú menej podmastené. Iba že by nemal čo robiť a ten bohatý dal štátu celkom obyčajný úplatok. Je to síce trestné – aspoň tak to hovorí zákon, ale zákon asi pre štát neplatí.
RUDOLF MELUŠ, Krnča
