Koloman Sokol z apríla 2002 vo svojom dome v americkom Tuscone. FOTO – V.K.V.F.
é báje sú oblasť neznáma a budú dokazovať, že neexistuje. A tak možno s veľkým darom je niekedy treba prijať aj veľkú samotu,“ píše v jednom z listov velikán slovenského výtvarného umenia 20. storočia Koloman Sokol.
Zakladateľ modernej slovenskej grafiky, ktorý 12. decembra tohto roku oslávi sto rokov, sa opäť vracia na svoje rodné Slovensko. Tentoraz prostredníctvom päťdesiatšesťminútového dokumentárneho filmu s názvom Z labyrintu sveta do raja duše. Bude mať premiéru 1. septembra na STV.
Svieži duch v storočnom tele
„S najväčšou pravdepodobnosťou to bola posledná možnosť urobiť film o Kolomanovi Sokolovi s jeho autentickými výpoveďami,“ hovorí odborný spolupracovník na dokumente Ivan Jančár, ktorý k Sokolovi pravidelne chodí od roku 1993. „Dokument nie je vyčerpávajúci, ale myslím, že veľmi výstižne hovorí o živote a tvorbe Kolomana Sokola. Aj ten divák, ktorý by ho náhodou nepoznal, sa veľa o ňom dozvie. Film je o človeku zasadenom v dobe. Ako sa menil jeho výtvarný názor i život v dobovej atmosfére.“
Dokumentárny film vznikol v produkcii V.K.V.F. v priebehu apríla, keď štáb vedený režisérom Igorom Dobišom navštívil Kolomana Sokola v Tuscone v Arizone, kde žije so svojou ženou Lýdiou a synom Georgeom. „Hoci telo už tak neslúži, jeho duch je stále veľmi svieži,“ hovorí Igor Dobiš. „Aj do filmu sme dali jeho repliku, ktorou odháňa zubatú: ‘Dnes sa mi zdalo, že som načisto mŕtvy, až som sa postupne predieral k novému životu.‘ Sokol má takú pamäť, že sa mu dá len závidieť. Sypal mená z rukáva a na rôzne situácie, napríklad na stretnutie s Františkom Kupkom v Paríži, si pamätal s detailnou presnosťou.“
Život je samá záplata
„Som predovšetkým grafik,“ vyhlasuje Koloman Sokol v dokumente, hoci svoju poslednú grafiku vytvoril takmer pred päťdesiatimi rokmi. Jeho posledná kresba pochádza spred šiestich rokov. Zhoršil sa mu zrak, ale často sa prehŕňa vo svojich veciach a stále žije medzi svojím umením.
Cesta Kolomana Sokola k medzinárodnému úspechu nebola priamočiara a počas svojej umeleckej dráhy zažil nemálo trpkých chvíľ, čo potvrdzujú aj jeho slová z korešpondencie: „Život je samá záplata a tá moja bola vždy zle prišitá – tak sa nedivte biede, ktorou som prešiel.“
Koloman Sokol odišiel zo Slovenska v roku 1948, no nikdy naň ani na jeho výtvarníkov nezabudol. Okrem nich stále spomína na štúdiá na pražskej akadémii, ktoré mu otvorili cestu do sveta, na Mexiko, kde sa stal uznávaným majstrom, a na psíka Samba. Jeho smrť bola pre Sokola takým silným zážitkom, že svoje diela začal od polovice 70. rokov podpisovať ako Sambo.
Centrum Kolomana Sokola
Blížiacu sa storočnicu Kolomana Sokola si pripomína aj súčasná výstava v Galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Výstava pozostáva zo 77 diel Kolomana Sokola, ktoré podávajú prierez jeho celoživotnou tvorbou. Vystavených je aj špičkových 48 diel, ktoré Koloman Sokol daroval Slovensku, a tým sa symbolicky vrátil do rodného kraja.
Všetky budú prezentované v Centre Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši, ktoré bude, po svojom otvorení v decembri 2002, prinášať ucelený pohľad na život a dielo osobnosti slovenského výtvarného umenia.
ĽUDO PETRÁNSKY
