Kevin Spacey (hore) a Jeff Bridges.
FOTO - UNIVERSAL PICTURES
Podivné je trvalo v rozpore s normálnym, s normou. Kontakt s ním sprevádza údiv nad tým, čo za normálne pokladáme a naopak. Mimozemšťan - šialenec Prot (Kevin Spacey) - sa záhadne usmieva nad všetkým ľudským, jeho myseľ je v neustálom pohybe a vnímavosť je vnímavosťou dieťaťa spoznávajúceho svet. Má preto inú mriežku videnia. Jemnejšiu, krehkejšiu a presnú. Všíma si najmä samozrejmé, a teda chladne neľudské. Napríklad uprednostňovanie liečby psychofarmakami pred osobným prístupom v Manhattanskom psychiatrickom inštitúte, kam polícia Prota dopraví. Ten totiž tvrdí, že je mimozemšťan z planéty K-Pax zo súhvezdia Lýry, a je ním tak presvedčivo, že zneistí nielen psychiatra Marka Powella (Jeff Bridges), ale aj najuznávanejšie astrofyzikálne hlavy Ameriky. Jeho logika je presná a uhrančivá, a tak jej pomaly podlieha nielen doktor Powell, ale aj my.
Táto šarmantná hra so žánrom filmu je malou rošádou na diváka. Prot s bezpečnou samozrejmosťou upozorňuje na všetko, čo je na ľudskom smiešne, nezmyselné. Núti zamýšľať sa a núti to najmä Powella. Pozícia na šachovnici sa mení a hru ovláda viac mimozemšťan-šialenec. Tento stav hry Powella irituje a hľadá minimálnu chybu v Protovej logike, v jeho obraze sveta, niečo, čo súvisí s príbehom. Každý človek, pretože Powell stále nemôže veriť v mimozemský pôvod svojho pacienta, má príbeh, históriu, a tak hľadá spomienky, prejavy citu či emócií. Nájde strach, ktorý pripomenie niečo temné a tragické v Protovej minulosti. Od tohto momentu sa mení žáner filmu na detektívnu psychodrámu a mimozemšťan sa stáva zraneným, zo sveta ľudí vylúčeným človekom a je jedno, či to spravil sám, alebo jeho psychika. Šialenstvo je obranou pred tragickým a Prot sa ním bráni. Tento obranný mechanizmus však z neho vytvára bytosť bez miesta. Je ich viac a sú to väčšinou vydedení, pacienti psychiatrickej liečebne, bezdomovci a žobráci, ale aj Powellov syn z prvého manželstva.
„Zaujmite miesto“ je fráza, ktorou ponúkate svoj priestor. Je synonymom, ale tiež metaforou. Je to typický termín psychiatrických sedení, ale tiež akýsi podvedomý pokyn nájsť si miesto, začleniť sa do komunity, niekam patriť. A práve toto zdvorilé ponúknutie v úvode filmu zvýznamní Prot ironickým úsmevom, aby ho v závere filmu nechtiac prijal.
Film je týmto a podobnými posolstvami priam nabitý. Neodlišuje sa od ostatnej hollywoodskej produkcie podsúvaním morálnych téz, lásky k blížnemu (aj šialencovi), váženiu si rodiny, tolerancie k odlišnému, aj keď vyčlenenému do klietky blázinca. Tieto klišé (aj obrazové) sú vo filme úkrokom k divákovi. To, čo robí film pozerateľným, je cit pre mieru. Sentiment a melodramatickosť nie sú nosné, sú rovnovážne s humorom a vtipom prvej časti, nemučia dlhými scénami ani sláčikovými, uši trhajúcimi zvukmi. Sú pomerne decentné a kultivované, a najmä prevážené, či priam prevalcované brilantnými kreáciami Kevina Spaceyho a Jeffa Bridgesa. Navyše, až do konca filmu celkom presne nezistíme, čo sa deje v hlave Prota a akú hru s nami on a režisér hrali.
Autor: JANA ŽILČAYOVÁ(Autorka je filmová kritička)
