Pavel Vilikovský (1941), knižne vydal: Citová výchova v marci (1965), Prvá veta spánku (1983), Večne je zelený (1989), Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (1989), Eskalácia citu (1989), Slovenský Casanova (s Lajosom Grendelom, 1991), Peší príbeh (1992), Krutý strojvodca (1996), Okrídlená klietka (s Tomášom Janovicom, 1998), Posledný kôň Pompejí (2001). Prekladá z angličtiny, je laureátom Ceny Dominika Tatarku a ďalších literárnych ocenení. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Vrchný inšpektor Collins práve stál vo svojom povestnom nepremo- kavom plášti pri okne a hľadel do hustej londýnskej hmly, keď sa mu na stole za chrbtom rozdrnčal telefón. Chvíľu počúval jeho naliehavé vyzváňanie, potom sa obrátil, s nedobrou predtuchou chytil do ruky slúchadlo a drsným, zachrípnutým hlasom povedal: „Na dvíhanie telefónov sa vám môžem vysrať.“
Kúcanský-Smith sa strhol zo zamyslenia. „Ako, ako?“ zajachtal, no vzápätí sa spamätal a káravým učiteľským tónom doložil: „Tak toto hádam nie! Vy máte povedať čosi úplne iné, že: Pri telefóne… no? Pri telefóne vrchný inšpektor Collins. Chcete ohlásiť nález ďalšej mŕtvoly?“
„Ja viem, čo mám povedať.“ Vrchný inšpektor si kritickým pohľadom premeral preliačené, vyprašivené plyšové kreslo v kúte pracovne a opatrne sa doň spustil. „Boli ste niekedy v živote na policajnej stanici? Telefóny u nás berú celkom iné šarže. Viete vy, čo je to vrchný inšpektor?“
„Jasné,“ vyhlásil Kúcanský-Smith. „Po anglicky intendant. Ovládame.“
„Superintendant. Ten nebude behať v nejakom nepremokavom plášti ako pouličný predavač zeleniny. A ešte v povestnom! Svojom! Čo tým chcete povedať? Ja chodím zásadne v slušnom zvrchníku, raglánovom. A keď sme už pri tom, nezabudnite láskavo na klobúk.“
„Sherlock Holmes chodil v károvanej čiapke, a to bol nejaký detektív! Pozrite,“ Kúcanský-Smith naposledy ľútostivo fľochol na monitor a obrátil sa tvárou k hosťovi, „aby bolo medzi nami jasno: vy ste moja predstava a budete robiť to, čo si predstavím. Keď si raz predstavím, že ste v nepremokavom plášti…“
„Hovno,“ prerušil ho negentlemansky vrchný inšpektor Collins. „Po prvé, Sherlock Holmes bol amatér, a navyše strelený. Taký si môže, keď sa mu zachce, chodiť aj v tureckom feze. A po druhé, vaša predstava som, kým som vo vašej hlave. To je štádium, ktoré sa ma nijako netýka. Prepáčte úprimnosť, vaša hlava mi môže byť ukradnutá. No len čo ma hodíte na papier alebo na tú vašu obrazovku, už vystupujem na verejnosti, a potom musím dodržiavať isté pravidlá. Aj služobné. Keby som robil, čo si zmyslíte, raz-dva by som mal po autorite, ba možno by ma čakali aj vytriasačky s vrchnosťou. A pokiaľ ide o oblečenie, musíte rešpektovať moje postavenie, o osobnom vkuse už ani nehovoriac. Jednoducho, musíte ma brať takého, aký som, aj s chlpami.“
„Ale čo to sem pletiete, aké chlpy,“ povedal už trochu podráždene Kúcanský-Smith. „Zatiaľ nijaké chlpy nemáte, a pokiaľ to neuznám za vhodné, ani mať nebudete. Obávam sa, že došlo k nedorozumeniu. Vy tuším celú vec beriete ako nejaký sólo výstup, príležitosť na predvádzanie vlastného toho, imidžu…“
„Hustá londýnska hmla!“ ozvalo sa z kresla. „Také klišé! Kedy ste boli naposledy v Londýne? A vôbec, načo by som sa spoza okna kukal do hustej hmly, čo som idiot?“
Pravdu povediac, s takouto komplikáciou Kúcanský-Smith nerátal. Kým bol ešte obyčajným Kúcanským a o Smithovi sa mu ani nesnívalo, nemal so svojimi postavami nijaké problémy, a pritom ich často poveroval neľahkými úlohami. Napríklad v poslednom predprevratovom výtvore, rozhlasovej hre Begónie starenky Blaškovičovej, museli členovia prírodovedného krúžku preporodiť zaprisahanú odporkyňu všetkého mladého a nového, najmä nových poriadkov, v optimistickú vyznávačku mestskej zelene a svetlej budúcnosti. Na prvý pohľad fuška, ale pustili sa do nej bez odvrávania, a ani zlostná ježibaba napodiv nekládla tuhý odpor. Zatrpkla už dávno, pred rokmi, keď jej socialistický režim vyvlastnil veľký pozemok a zriadil na ňom pokusné pole pre mladých milovníkov prírody, na ktoré Blaškovičová pod rúškom noci chodila vytrhávať priesady. (Ako osemdesiatročná starena prelieza plot, to sa našťastie nemusí v rádiu ukazovať – nenadarmo sa Kúcanský pýšil svojím citom pre rozhlasové špecifiká.) Stačilo pár vľúdnych slov, kolektívna brigáda na zveľadení zanedbaného príbytku, a keď jej ešte na narodeniny venovali pesničku v relácii Hráme jubilantom (aj rozhlasáci sú len ľudia, prečo sa im trocha nezavďačiť), stará Blaškovičová sa zlomila a v najbližšiu bezmesačnú noc potajomky vysadila na pozemku veľký záhon kvetov. Kúcanský sa nijako nehanbil za to, že nielen v tomto vydarenom dielku, ale v celej svojej tvorbe pre mládež voľne, no bohato čerpá z románu sovietskej spisovateľky Osejevovej Vaska Trubačov a jeho kamaráti.
„Počúvajte, vy…“ nedal pokoj vrchný inšpektor, „ako sa to vlastne voláte?“
„Smith,“ odvetil Kúcanský. „James Smith.“
„O takom spisovateľovi som nikdy nepočul.“ Vrchný inšpektor pokrútil hlavou. „Že ja vždy musím vyfasovať nejakého nímanda. No nič, Smith, myslím, že bude dobre, keď vás vopred upozorním na niekoľko vecí. Tak napríklad rozhodne odmietam vo voľnom čase hrať na husliach, a to platí aj pre lesný roh alebo ukulele. Jednoducho nehrám, a dosť. Nemám sluch, a ani nepoznám noty. Nanajvýš si môžem, keď nebude nik nablízku, popiskovať motív z opery Carmen. Tó-ré-a-dor slávny, pozor si daj, poznáte? Fajn. Nemienim ani pretriasať svoje problémy so ženou, ktorej sa nepáči, že pre samú robotu na ňu nemám čas. Ja si viem zorganizovať program tak, že mi zvýši čas na všetko. To, pravdaže, neznamená, že budem s podriadenými chodiť na pivo, také bratríčkovanie nepestujem. Ďalej, a tým vás asi zarmútim, som nefajčiar. Nijaké cigarety, nijaká fajka, dokonca sa ani nervózne nepohrávam s nezapálenou cigarou. No a určite nebudem v rozrušení hovoriť Damned, to nech vám ani nezíde na um.“
„Skončili ste? Tak vás pre zmenu musím upozorniť zasa ja, že vaše súkromné komplexy ma vôbec nezaujímajú, tie si musíte liečiť niekde inde. Mimochodom, keď vás počúvam, ani sa nečudujem, že sa žena chce s vami rozviesť. Ale ja od vás žiadam iba jedno, aby ste našli vraha, a verte mi, že vám to dá riadne zabrať, lebo román sa nie náhodou bude volať Najťažší prípad vrchného inšpektora Collinsa. Len tak rámcovo, v Temži sa jedna za druhou vynárajú nahé mŕtvoly prostitútok, a nakoniec vyjde najavo, že ich má na svedomí maniak, ktorý sa od jednej z nich nakazil AIDS-om a teraz sa mstí. Zistiť, o koho menovite ide, bude vaša úloha, ja sa zameriam skôr na výchovno-osvetový aspekt diela. Mám už totiž aj predbežný prísľub, že knihu bude sponzorovať istá firma na výrobu prezervatívov.“
„Bože dobrý!“ zastonal vrchný inšpektor. „To určite zasa budem musieť tápať v temnotách! Už len dúfam, že mi v priebehu vyšetrovania nestrčíte do cesty najkrajšiu ženu, akú som kedy videl, tie fifleny neznášam. Hoci, na druhej strane, babrať sa s prostitútkami… niečo lepšie by sa pre mňa nenašlo? Nejaká poctivá, staromódna vražda v slušnej rodine, kde sa je strieborným príborom a…“
„Už viem!“ zvolal v tej chvíli Kúcanský-Smith. „Prišiel som na to, kde sa stala chyba. Vy ste sa vybrali účinkovať do umenia, nemám pravdu? Jasná vec: hmla vám je klišé, montgomerák je vulgárny, hra na husliach banalita, vy by ste radšej všelijaké tie psychologické oné, čačky-mačky, hĺbkové sondy do ľudskej duše, obrazy spoločenských mravov a neviem čo ešte. A potom v druhej alebo tretej kapitole, kým sa ja budem moriť s opisom zapadajúceho slnka nad Hyde Parkom, odrazu sa mi vymknete z rúk a budete si žiť vlastným životom, nie? Ale to ste na veľkom omyle, milý inšpektor! S umením sa môžete rovno rozlúčiť, tu sa robí poctivé remeslo a tým to hasne. Umenie! To ste natrafili na pravého!“ Kúcanský-Smith v rozčúlení vyskočil zo stoličky a začal sa prechádzať po miestnosti. „Nemyslite,“ povedal cestou okolo kresla vyčítavo, „aj ja som mal v mladosti všelijaké umelecké tieto, ambície, keď som ešte študoval na filmovej škole a mal som nakrútiť ročníkovú prácu… Smutné, temné časy, fakticky asi najťažšie obdobie môjho života. Porozprávam vám o tom, chcete? Potom možno zmeníte názor.“
„Pfff,“ zafučal iba Collins, ale Kúcanský to pochopil ako súhlas; v tej chvíli by bol chápal ako súhlas všetko okrem bezhlavého úteku.
„Základnú myšlienku som prevzal od jedného dánskeho karikaturistu, v umení totiž, pamätajte si, na myšlienke nezáleží, dôležité je spracovanie. Vezmite si preplnenú letnú kaviareň, všade obsadené, iba pri jednom stole osamelo sedí najkrajšia slečna, akú ste kedy videli. Tu do kaviarne vchádza plachý mládenec a keď vidí, že inde nie je miesta, nesmelo sa slečny opýta, či si smie prisadnúť. Slečna prikývne, ale už je v strehu, lebo je krásna a zvyknutá, že ju každý chce baliť. Čo čert nechce, pri susednom stole sedí mamička so synčekom, ktorý je neposedný a aby si skrátil čas, hrá sa s loptou. Tá sa mu v jednu chvíľu zakotúľa pod vedľajší stôl, ale slečna s mládencom sú takí zahľadení jeden do druhého, že si to nevšimnú. Ono ten chlapček je aj malý, medzi stolmi ho ani nevidno, a keď vlezie pod stôl po loptu, tak už vôbec nie, lebo ho zakrýva obrus. No a ako vyberá loptu, mimochodom siahne slečne na koleno, celkom nevinne, ako dieťa. Ale slečna o chlapčekovi nevie, myslí si, že to pod stolom machruje mládenec, a tak rozhorčene vyskočí a z ničoho nič mu strelí zaucho. To je všetko. Nič veľkolepé, povedali by ste na prvý pohľad, len taká milá epizódka.“
„Pfff,“ poznamenal znova vrchný inšpektor a povŕtal sa malíčkom v uchu. „Ja osobne,“ doložil potom, „by som hlavne povedal, že tam nevidím nijaké umenie.“
„Vydržte. To bol len príbeh, tak v kocke. Umenie je v tom, nakrútiť ho, najmä keď ste študent a všetko okrem filmového materiálu a kamery musíte platiť z vlastného vrecka. Už len čo dá roboty zohnať najkrajšie dievča, aké ste kedy videli! Koľko sa človek nachodí po uliciach, koľko musí povymetať kaviarní a putík! Mohol by som vám o tom rozprávať celé romány…“
„Počkajte, počkajte!“ Vrchný inšpektor Collins sa s námahou vysúkal z kresla. „Mám pre vás návrh, Smith. Skráťme túto obojstranne trápnu záležitosť a prejdime rovno k veci. Ukážte mi zmluvu, ja si ju preštudujem, zanesiem do nej svoje pripomienky, a potom sa uvidí.“
„Akú zmluvu, čo za zmluvu? Čo to tu pletiete?“
„Zmluvu o dielo medzi dvoma zúčastnenými stránkami, v našom prípade medzi autorom a postavou.“
„Ešte raz a naposledy,“ povedal Kúcanský-Smith hlasom, ktorý sa chvel od potláčanej zúrivosti, „lebo máte zrejme dlhé vedenie: vy ste môj výplod, milý Collins. Či sa vám to páči, alebo nepáči, aj vrchným inšpektorom ste len vďaka mne. Ste, aby som tak povedal, hlina v mojich rukách, a ako vás budem miesiť, tak budete tancovať.“
„Vidíte,“ povedal nevzrušene vrchný inšpektor, „to by bol ďalší bod do zmluvy. Netancujem. Že nehrám a nespievam, to som, myslím, už spomínal, ale na tancovanie som zabudol, takú sprostosť odo mňa nežiada už ani vlastná žena. Pokiaľ ide o to ostatné, neviem, aké poriadky ste tu mali v tom vašom komunizme, ale budete si musieť zvyknúť, že žijete v slobodnom svete, kde sú všetky vzťahy založené na vzájomnej dohode a každý je povinný rešpektovať ľudské práva, vrátane práv románových postáv. Kým vám to nebude celkom jasné, dovtedy, obávam sa, nemáme spolu o čom hovoriť.“ Vrchný inšpektor sa zohol po raglánový zvrchník, nedbalo prehodený cez operadlo kresla, do druhej ruky chytil sivý plstený klobúk, ktorý ležal na kraji stola, a vykročil. „Porúčam sa,“ povedal ešte vo dverách, a zatvoril.
Kúcanský-Smith by bol prisahal, že ani zvrchník, ani klobúk tam pred chvíľou neboli. Uvažoval o tej záhade aj cestou nazad k počítaču. Keď napokon uprel zrak na monitor, neveril svojim očiam: bol prázdny! Darmo klikal myšou, darmo majstroval s klávesnicou, celý súbor nazvaný Inšp. Col. zmizol. Kúcanský, ale najmä Smith dlho, dlho hľadeli na prázdnu obrazovku a čoraz prenikavejšie sa ich zmocňoval tiesnivý pocit, že najťažšie obdobie života majú ešte len pred sebou.
