. Cíti sa ako prestarnutý mladík, ktorý miluje kombináciu zelenomodrej, svoju manželku Simonu Bubánovú a dcéru Lujzu (16). Hoci v hudbe presadzuje progresívne prvky, ako konzervatívny typ muža netúži po rozvode a mamon mu tiež môže byť ukradnutý. Jeho najväčším prianím v súčasnosti je, aby sa raz jeho dcéra dobre vydala a bola šťastná. Protagonista skupiny Vidiek, skladateľ, hudobník a spevák Ján Kuric.
Je leto, všetko kvitne, bujnie a rodí. Raz ste spomínali, že kým vaša mama pestovala zeleninu, vy ste sa venovali kvetinkám. Pokračujete?
Mám krásne, kvetinové záhony, no keď som bol na dovolenke, veľa ich uschlo. Pestujem to, čo predávajú na Miletičke a páči sa mi, že moja záhradka je v lete veľmi farebná.
Vraj ten, kto mal možnosť prežiť detstvo na dedine, je oveľa bohatší ako tí, čo sa hrali guľky na mestských asfaltoch. Aká bola vaša vidiecka mladosť?
Veľmi pekná. Celé detstvo až do piatej triedy som prežil na ulici alebo na smetisku, v lese či vo vetrolamoch. Mám na to krásne spomienky. Ľutujem mestské deti, že nespoznali prirodzenú radosť z prírody alebo zo smetiska. Tam bolo veľa zaujímavých vecí.
Čo napríklad?
Našli sme starú motorku. V mojom detskom období bol populárny film Štyria tankisti a pes, takže sme našli rôzne "akože zbrane". Na pána Wolodyovského sme sa hrali s nájdenými pozinkovanými pokrievkami alebo panvicami. Časť z nás boli Turci a tí druhí poľskí vlastenci. (Smiech.) Takto som sa hrával, kým mi obal z Biolitu nevystrelil v ruke a neroztrhlo mi líce.
Čakala som, že budete spomínať zabíjačky a podobné dedinské radosti...
Zabíjačky sa u nás konali každý rok, no nebol som ich veľký fanúšik. Boli pre mňa bolestné. Zvieratká mali u nás mená. Samček sa vždy volal Fedor a samička Erika. Keď mama povedala, že ideme zabiť Fedora alebo Eriku, plakali sme. Ako malý som raz podľa rozprávky jazdil na prasiatku a mama ma skoro zabila. Inokedy som vytiahol hadicu a v sparne som ich sprchoval studenou vodičkou. Chcel som im urobiť dobre, len ony dostali zápal pľúc...
Prasačie story ako vyšité...
Mám aj ďalšie v talóne. Naše prasiatka veľmi otravovali muchy a mama kdesi vyčítala, že konope odháňa muchy. Zohnal som marihuanové semiačka, z ktorých mali dobrú náladu, usmievali sa, spinkali a pekne priberali. Muchy tam nechodili, ale začali k nám chodievať mládenci z dediny kradnúť konope. Tak to mama zlikvidovala a dnes už nechová ani prasiatka.
Dnes je tendencia sťahovať sa trocha mimo centra. Vy máte svoj dom priamo v meste. Prečo vlastne?
Lebo sa mi to zdá byť výhodné. Vlastním domček s vidieckym rázom, pretože bývam takmer v lese. Všetky televízie, rádiá, štúdiá sú veľmi blízko. Dieťa má školu za rohom, manželka prácu čo by kameňom dohodiť. Keď nás omrzí bývať tu, máme už za Bratislavou vyhliadnutý pozemok a možno sa tam za dvadsať rokov presťahujeme.
A budete chovať prasiatka?
To teda nie. A keď, tak iba pre vzťah a nie kvôli mäsu. Teraz máme psíka kokršpaniela, ktorý chodieva na prázdniny na liečenie k svokrovcom do Piešťan. Keď nie je doma, chýba mi, akoby dom bez neho osirel. Kto má rodinný dom, určite by mal mať psíka. V paneláčiku by však možno stačil aj papagáj.
Už sa nepovažujete za vidiečana?
Ale áno. Veď v Bratislave je približne 90 percent obyvateľstva vidiečanov. Nie som žiadna výnimka.
Kedy ste dostali svoju prvú gitaru?
Mal som asi šestnásť, keď sestra emigrovala do Austrálie. Jediné, čo mi nechala, bola polorozbitá španielka. Môj prvý hudobný nástroj. Ešte predtým, keď som mal približne sedem, mi otec kúpil krídlovku. Túžil som hrať v dychovke. Po dvojročnom prehováraní mi ju priniesol a ja som zistil, že hrať na trúbku je veľmi ťažko. Odvtedy leží v skrini.
Na koľkých hudobných nástrojoch viete hrať?
Naozaj ani na jednom. Pesničky komponujem pri klavíri alebo s gitarou. Neodvážil by som sa hrať na verejnosti. Kedysi, keď sme mali skupinu Ventil RG, som však okrem spievania hral i na basgitare.
V jednej z piesní skupiny Vidiek sa priznávate, že vidieť bažanta, vás ihneď láskou opantá... Čo vás dnes dokáže upokojiť, doliať energiu?
Najlepšie bažant na víne. (Smiech.) Mám rád, keď je pekné počasie. To mi doleje množstvo energie. Pozerám sa na stromy, na slniečko. Nepotrebujem piť alkohol, nepotrebujem si drogy, ako niektorí moji kolegovia. Stačí mi mierne studená čistá voda, pekné počasie, strom a som rád na svete.
Čím ste sa vlastne živili za socializmu, kým sa ešte z hudby celkom dobre nedalo?
Z hudby sa ani teraz veľmi nedá žiť. Preto sme doteraz amatérska kapela. Pôvodne som mal byť rušňovodič. Keď som to povedal otcovi, začal sa mi vyhrážať, že ma vydedí. Dobre vedel, o čom rozpráva, pretože bol celý život železničiar. Nedal som si povedať. Nezobrali ma SŠUP-ku, a preto som išiel na túto priemyslovku. Po dvoch mesiacoch, na povinnej praxi v dielňach, som mal toho dosť.
Čo bolo potom?
Rôzne zamestnania. Bol som nosič bední rôznym kapelám. Napríklad Elánu, Tublatanke, potom som ako geodet pracoval vo Vysokých Tatrách. Môj kamarát mi dohodil zamestnanie v Dome československo-sovietskeho priateľstva. Tam fungovalo divadielko, v ktorom som bol správca. Na ten čas - koniec socializmu a začiatok perestrojky - sme robievali progresívne divadelné jednoaktovky. Mal som tú česť spolupracovať s pani Strniskovou alebo s Ferkom Dibarborom.
V Dome ZČSSP ste si užili aj veľa srandičiek. Pospomínate?
Vtedy platilo porekadlo - kto nekradne, okráda svoju rodinu. Rušilo sa krídlo budovy. Orechové zábradlie a krásne dvere ma upútali a ja ako chlapec z dediny som to premiestnil k nám. Potom ma pani správcová oslovila, že bude inventúra, aby som veci priniesol späť a po nej si ich opäť zobral. Takže som všetko vrátil a už domov neodniesol.
Ako je to dnes so skupinou Vidiek?
Veľmi dobre. Sme jedna z najstarších kapiel na Slovensku, ktorá šestnásť rokov hrá v pôvodnej zostave.
Čím to je?
Náš vzťah by som neprirovnal k manželskému, ale k mileneckému. Stretávame sa na skúškach, koncertoch a v nahrávacom štúdiu. Vždy sa na seba tešíme. Keby sme boli stále spolu, liezli by sme si na nervy. Takto sa tešíme aj zo spoločných úspechov. Ako napríklad z vynikajúceho koncertu, ktorý sme absolvovali na festivale Pohoda. Mladých sme tak dostali do varu, že to predčilo všetky naše očakávania.
To bolo asi tým, že na Pohode boli samí mladí ľudia...
Som prekvapený, že na naše koncerty, aj v Čechách, chodia väčšinou mladí ľudia. Od šestnásť do dvadsaťpäť. Nie naši vekoví, ale myšlienkoví rovesníci. Napríklad, keď sme hrali v Lucerne, dvadsaťroční spievali naše pesničky, hoci si ich nemohli pamätať z čias totality. My totiž suplujeme zábavové kapely, ktoré za našich mladých čias hrali na čajoch o piatej. Teraz si len pustia cédečko a veselia sa. My však hráme naplno.
Vždy bez playbacku?
Iba na živo. Keď sa naši poslucháči tešia, ja sa teším s nimi a občas sa mi stane, že sa pozabudnem, začnem viac vyvádzať. Potom zabudnem text a musím počúvať, čo spieva publikum, aby som ho napodobnil. (Smiech.)
Vaša manželka šéfuje reklamnej agentúre. Rád robíte hudbu do reklamy?
Tým sa živím. Nepracujem iba pre manželku ale pre rôzne iné agentúry. Je to iná práca, nepotrebuje veľkého umelca. Skôr je to o trápení a o námahe. Vždy skomponujem tri či štyri muziky, snažiac sa vyhovieť všetkým. Na druhej strane mi to pomáha pri tvorbe vlastnej hudby.
Kedy komponujete?
Keď musím. (Smiech.) Som aj dosť lenivý. Keď podpíšeme zmluvu s vydavateľstvom, začneme pracovať a viac sa stretávať. Ak mám náladu, sadnem si za klavír a v mojom štúdiu si robím demo snímky, z ktorých väčšinou bývajú hity. Napríklad, moja prvá pesnička vznikla, keď mi sestra nechala gitaru a ja som si začal iba tak brnkať. V nedeľu som na podstienku zložil melódiu hitovky Fajčenie škodí zdraviu. Vidiečan tiež vznikol po letnom dni.
Pred pár rokmi ste sa začali angažovať v Greenpeace. Prečo?
Nielen tam, ale aj iných spoločenských ochranárskych organizáciách. Nechcem o tom hovoriť, pretože sa mi to nezdá byť vhodná téma na rozhovor. Aby som sa necítil ako farizej.
Hovorí sa o vás, že rád varíte. Prezradíte nejaký letný recept?
Veľmi rád, najmä v týchto letných pohodičkových dňoch. Najradšej mám rôzne šaláty poliate olivovým olejom s bazalkou. Na záhradnom grile si často opečiem plátky tekvice alebo cukiny, ktoré si potieram olivovým olejom s cesnakom. Je to lepšie ako hocijaká klobása a navyše veľmi zdravé. Som polovegetarián. Okrem toho sú výborné aj opečené papričky. Je pravda, že z týchto vecí človek rýchlo vyhladne, no opäť si môže niečo navariť a nenaskakujú mu pneumatiky.
Aj to sa hovorí, že ste hypochonder...
Naozaj? Jeden čas som bol chorľavý. A aj som si namýšľal. Rozhodol som sa preto niečo s tým robiť. Takmer každý deň chodievam do posilovne a denne behám okolo desať kilometrov. V súčasnosti mám vynikajúcu kondíciu. Napriek tomu, že keď sme sa vrátili v Chorvátska, celá rodina dostala mediteranskú chrípku, mne to prešlo najrýchlešie práve pohybom a športom.
Vaša hudba je veľmi pohodová - a vy ako človek - ako by ste sa charakterizovali?
Mám tú tendenciu. Nie som však žiadny svätec. O tom by vám mohla rozprávať moja manželka s dcérou. V poslednom čase som bol nervózny na moju dcéru. Že už nie je dieťa, že dorastá a mení sa na mladú ženu. Podvedome som bol z toho nešťastný. Už si však zvykám a dostávam sa do starých koľají.
Ako vznikol váš vzťah k Věre Bílej?
Stretli sme sa v pražskom Karlíne, kde sme robili pre Českú televíziu šouprogram. Spievali sme duety z Predanej nevesty. Věra bola Mařenka, ja Jeník a Lábus bol Kecal. Malo to úspech. Věra sa ma veľmi hanbila, ale vypestovali sme si priateľský vzťah. Dnes ma berie takmer ako brata a ja sa teším. Ona je umelkyňa európskeho formátu. Voláme si a referujeme o svojom živote. Minulý rok sme urobili cédečko s klasickými cigánskymi piesňami, ktoré sme tento rok vydali. Platňa má veľký úspech u kritiky aj u verejnosti. Tak v Čechách ako aj na Slovensku. O Cigánsky plač má však záujem aj zahraničie. Chcú ho v Anglicku, Francúzsku aj v USA.
Čo pripravujete do budúcnosti?
Budem pokračovať vo folklóre. Už som sa dohodol s chlapcami z Terchovskej muziky, že urobíme podobné cédečko ako s Věrou Bílou. Mám kontakty aj s priateľmi z Južnej Moravy. Bude to však ťažšie, pretože je mnoho folkloristov a ja sa nechcem medzi nich miešať. Musím to urobiť inak. Preto sa teším a bojím zároveň. Aby si ľudia nemysleli, že ašpirujem iba na cigánskeho vajdu, v týchto dňoch začíname pracovať na ďalšom vidieckom cédečku. Bude čisto slovenské s mnohými hosťami, zaujímavými hudobnými myšlienkami, aby sa z neho ľudia tešili. Nechcem povedať, že je smutný čas. Nie je však ani veľmi veselo a dobre.
Autor: Barbora Laucká Foto: Desana Dudášová
