MARGARET ATWOODOVÁ – Narodila sa 18. novembra 1939 v Ottawe. Od polovice 60. do konca 80. rokov prednášala na viacerých univerzitách v Kanade. V 80. rokoch bola prezidentkou Únie spisovateľov v Kanade a prezidentkou kanadského PEN centra. Žije v Toronte. Je autorkou básnických zbierok, románov, poviedkových súborov, knihy pre deti, esejistických i literárnohistorických kníh. Jej knihy boli preložené do 35 jazykov sveta – vrátane japončiny, turečtiny, fínčiny, kórejčiny, islandčiny či estónčiny.
V češtine vyšli jej prózy – Ublížení na těle (1989), Loupení jehňátek (1995), Žena k nakousnutí (1998), Z hlubin (1998) a knihu Slepý vrah ocenená Bookerovou cenou vydalo koncom minulého roka BB Art. Tohto roku vyšla v češtine knihy poviedok Modrovousovo vejce. V slovenčine naposledy vyšiel jej román Nevesta zbojníčka (1998).
FOTO – YOUSUF KARSH
FOTO – ČTK
Jej meno sa spolu s Michaelom Ondaatjem (Anglický pacient) a Leonardom Cohenom uvádza v triumviráte súčasnej kanadskej literatúry. V poslednom období patrí k najskloňovanejším menám pri nomináciách na Nobelovu cenu. S obľubou hovorieva, že „niet väčšej škody ako premárnený deň“. Napriek tomu vie aj odpočívať. „Pravda, môj odpočinok je aktívny. Ako inak – píšem,“ povedala v rozhovore pre SME začiatkom augusta slávna kanadská spisovateľka MARGARET ATWOODOVÁ, ktorá si pre svoj letný relax vybrala historickú Gravedonu na severnej časti jazera pri talianskom Come.
Útla dáma s večným úsmevom a ochotou načúvať. Jej gestá sú úsporné, svoje slová váži po gramoch. „Sústredene prednáša tisícčlennému auditóriu v sále a rovnako pozorne načúva náhodnému chodcovi, ktorý jej hovorí svoje dojmy z jej kníh,“ hovorí Atwoodovej londýnska vydavateľka Liz Calderová. „Som zodpovedná za každé slovo vo svojej knihe,“ reaguje Atwoodová. „K žiadnemu človeku, ktorý je ochotný si prečítať moje knihy, nemôžem byť hluchá.“
Hovoríte, že načúvate každému, ktorý si prečíta vašu knihu. Kedy prestáva byť vaše načúvanie zdvorilostné a prerastá do podnetu pre vaše knihy?
„Prirovnala by som to ku kritike. Povrchná a hlúpa recenzia ma nemôže uraziť, pretože mi nič nehovorí. Kritika, ktorá zasiahne svoj cieľ, ma zase nahnevá a vtedy sa pýtam, prečo som na to nevedela prísť sama. Takáto kritika je však pre autora potrebná.“
A čo názor človeka z ulice?
„Občas sa mi zdá, že práve odtiaľ ide najväčšia reflexia. Ak nie je čitateľ natoľko zaťažený inými textami, jasnejšie číta práve ten váš. Môj príbeh sa mu môže zdať bližší – samozrejme, platí to aj opačne. Takýto človek je kritik a možno aj obdivovateľ, na ktorého hlas veľmi často dávam.“
Váš román Služobníčkin príbeh rozdelil publikum. Jedni ho zatracovali, iní si ho brali do titulkov svojich manifestov. Ako vnímate situáciu dnes?
„Je pravda, že feministické hnutie si ma často bralo do intelektuálneho záhlavia svojich akcií. A nielen kvôli tejto knihe. Viackrát som sa však vyjadrila, že odmietam sedieť na vlajkovej lodi hocijakého manifestu. Iste, žena je stredobodom mojich kníh a básní. Myslím si, že jej svetu rozumiem, preto o tom píšem. Ale manifestom neverím. Zužujú priestor slobody.“
Rovnako intenzívne však bolo aj odmietnutie románu. Myslíte, že práve kvôli proklamovanému radikálnemu feminizmu?
„Možno, že niektorým prekážala jeho antiutópia, ktorá bola trochu pritiahnutá za vlasy. Ak sa v nej niekto uvidel, je to jeho problém. Asi by nebolo na škodu, keby viac vnímali iróniu, ktorá je, myslím, dostatočne prítomná.“
Ako sa vám pozdávala filmová adaptácia románu režisérom Volkerom Schlöndorffom?
„Práve pri filme bolo dôležité, že scenára sa chytil Harold Pinter. Dramatik s obrovským zmyslom pre absurdnú iróniu. Vytiahol momenty, ktoré som považovala za dôležité. Samozrejme, pochopeniu diela napomohlo aj niekoľko našich spoločných stretnutí.“
K vašim veľkým obdivovateľom patrí E. L. Doctorow, ktorý Služobníčkin príbeh svojím významom dokonca prirovnal k Orwellovmu kultovému románu 1984. V rozhovore mi raz povedal, že máte rafinovaný zmysel pre humor. Rada sa smejete?
„Áno. Môj smiech má však niekoľko podôb. K mojim najobľúbenejším patrí taký humor, pri ktorom sa pozeráte do zrkadla svojho vnútra. Chcem, aby úsmev čitateľov pri mojich knihách nebol len kŕčovitým zvieraním pier, ale spoznaním seba samého.“
Nekonečné bujnenie príbehov, násobenie životov, prepisovanie histórie, posúvanie významov v tradícii. Nekomplikujete svojim čitateľom život?
„Niektorým ho komplikujem, iným zasa uľahčujem. Teda, aspoň podľa listov, či mailov, ktoré mi denne prichádzajú. Neviem. Je na každom, aby si z mojej literatúry vybral to, čo je mu najbližšie. Nikomu svoje príbehy nevnucujem. Som však vďačná za každého čitateľa.“
Ktosi vás nazval anatómom ľudských vzťahov. Rada rozoberáte zaužívané stereotypy, aby ste ich obrátili naruby?
„Je to moja posadnutosť, ale rozbíjanie stereotypov je len prostriedkom na opísanie pochmúrnej všednosti každodennej banality. Tlačí na nás a my sa jej často nevieme vzoprieť. Vo svojich knihách hovorím, aby sme sa jej aspoň pokúsili pozrieť do očí.“
Patríte k autorom, ktorí nechcú svoje príbehy vkladať do čitateľovho vrecka. Myslíte si, že ľudia majú stále čas na literatúru?
„Z dojmov zo stretnutí s čitateľmi, ale i s vydavateľmi usudzujem, že áno. Zvykla som si podávať príbehy na veľkých plochách. Sú spisovatelia, ktorí všetky vyrozprávajú na niekoľkých stranách. Ja také nadanie nemám.“
To bývate na seba vždy taká kritická?
„Keď je človek spokojný, môže začať myslieť na odchod. Ustavičná nespokojnosť ma ženie dopredu. Vrátim sa však ešte k otázke, aké miesto má literatúra v súčasnom svete. Na sympóziách tvrdím: neotrasiteľné. A to nielen preto, že na počiatku bolo slovo. Najmä preto, že to slovo v sebe skrýva celý príbeh o človeku. Pokiaľ sa jeho niť nepretrhne, literatúra nezomrie.“
Pred dvoma rokmi ste získali najvyššie ocenenie v po anglicky hovoriacom literárnom svete – Bookerovu cenu. Už niekoľko rokov patríte k čiernym koňom Nobelovej ceny. Čo pre vás ocenenia znamenajú?
„Niežeby som si ceny doma rámovala v pamätnej izbe, ale každá je pre mňa novou výzvou. A čo sa týka nobelovky, sám viete, že tá nie je vždy zrkadlom literárnych kvalít. Vôbec o nej nepremýšľam. Keď príde: fajn. Poznám aj iné profesionálne vrcholy.“
Napríklad?
„Keď ráno vstanem a napadne mi to správne slovo v dôležitej vete.“
Kedy sa vám najlepšie píše?
„Nemám svoj spisovateľský čas. Je pravda, že keď píšem, sústreďujem sa len na danú tému. Aj počas tejto koncentrácie si neodpustím prechádzky v prírode. Ako tu pri jazere v Come. To je krásny relax.“
Spoznávajú vás ľudia v Taliansku?
„Čože už znamená popularita spisovateľa oproti rockovej hviezde či hollywoodskym hviezdam! Ale už sa mi stalo, že ma ľudia spoznali a pristavili. Boli to len príjemné stretnutia. Sú to chvíle, keď si myslím, že moja práca má zmysel.“
Mali ste niekedy pocit, že zmysel nemá?
„Občas sú to muky, keď sa mi nedarí. A keď to nakoniec dopíšete, tak vás ešte roznosia po novinách. Vtedy sa na literatúru pre dospelých v dobrom vykašlem a píšem pre deti.“
Spomínali ste, že obľubujete prechádzky. Počas jedného výletu po škótskej prírode ste však takmer prišli o nohu. Ako sa to stalo?
„Raz dávnejšie som prehnala svoje horolezecké ambície. Prechádzali sme ponad skalnú roklinu a ja, v snahe dostať sa z nej čo najskôr, chcela som ísť kratšou cestou, mimo vyznačeného chodníka. Zrazu som zle stúpila a noha mi uviazla medzi skalami. Tak, že sme ju s priateľmi nevedeli vytiahnuť. Po niekoľkých hodinách som ju už prestávala cítiť. Cítila som narastajúcu paniku a pomaly som upadala do bezvedomia. Podarilo sa nám však privolať pomoc a zachránili ma. Odvtedy viem, čo je to strach.“
Vrátil sa vám ešte strach v intenzívnej podobe?
„Áno, po 11. septembri. Dodnes nie je zažehnaný. Cítim, že svet sa zmenil. Pokúsim sa pomôcť si Vonnegutom: prišlo akési časotrasenie, ktoré nás podrobuje skúške charakterov.“
Raz ste napísali, že človek je tu na to, aby hľadal reč s inými. Ako sa vám to darí napĺňať?
„Keď sa dá, pomáham pri organizovaní charitatívnych akcií či mladým spisovateľom v Kanade. Viem, že nenapravím všetky krivdy sveta a nepomôžem všetkým talentom, ale aspoň sa snažím.“
Čo robíte vo chvíľach, keď sa vám zdá, že svet vašu pomoc práve nepotrebuje?
„Ponáram sa do slov, z ktorých si splietam vlastný svet.“
Vaša posledná kniha má názov Negotiating with the Dead (Vyjednávanie so smrťou). O čom je?
„Je to kniha spisovateľa, ktorý píše o písaní. Je to aj kniha otázok: Aká je úloha spisovateľa? Má byť prorokom? Najvyšším kňazom umenia? Sudcom? Alebo svedkom skutočného sveta? Vraciam sa do vlastného detstva, ako som sa vyvíjala, kde som prišla. Odvolávam sa na skúsenosti iných spisovateľov, či už mŕtvych, alebo živých. Snažím sa dospieť k záveru, že písanie je radostný akt. Že patrím k tvorcom západnej kultúry, ktorý sa svojimi mýtmi snažia komunikovať s ostatným svetom.“
Vnútorná spoveď?
„Skôr malý pohľad späť. Nie všetko sa dá napísať v románoch. Rada delím čas medzi nimi knihami esejí. Dopĺňam v nich obraz o tom, čo chcem povedať.“
Tento obraz niekedy pripomína adrenalínový šport – človek nikdy nevie, ako pri vašich textoch dopadne. Rada provokujete?
„Priznávam, písanie je pre mňa aj hra s príchuťou experimentu. Ak ju čitateľ prijme, stáva sa spoločníkom pri mojich prechádzkach labyrintmi mojich túžob. Nazdávam sa, že vtedy sa moje túžby stanú aj jeho prianiami.“
Autor: ĽUDO PETRÁNSKYComo – Bratislava
